Mnoho príkladov z histórie poukazuje na to, že geniálne myšlienky a nové myšlienkové smery akoby dozrievali "samy od seba", a tak odrazu "visia" vo vzduchu ako práve dozreté jablká na jabloni. Aj v 15. storočí bola takáto situácia v astronómii.
Vo svojej konečnej podobe dozrela takáto idea v hlave Mikuláša Kopernika. Bola to úžasne smelá a odvážna idea, pretože povalila takmer 15 storočí starý geocentrický svetonázor Ptolemaia. Kopernik študoval najprv na krakovskej univerzite, potom išiel na ďalšie štúdiá do Talianska. Vtedy tak robievalo mnoho študentov - Taliansko lákalo mladých ľudí svojím typickým veselým spôsobom života, ktorý severné krajiny Európy nikdy nevedeli napodobniť.
Postupne.študoval v Bologni, Pádové, Ferrare a Ríme, kde nadobudol veľa vedomostí. Jeho učiteľom v Bologni bol známy a uznávaný profesor Novara, ktorý - podobne ako pytagorejci v staroveku - hľadal v kozme v prvom rade vládu harmónie medzi číslom a geometrickým poriadkom. Z to-hoto dôvodu nemohol akceptovať ťažkú a komplikovanú epicyklovú ptolemaiovskú teóriu. Novara značne ovplyvnil mladého Kopernika, a tak predstava o nevyhnutnosti jednoduchých a harmonických pohybov v kozme bola centrálnou ideou celého jeho vedeckého myslenia.
Prirodzene, že je celkom dobre možné, že by bol Kopernik prišiel aj sám na tento dôležitý elementárny predpoklad svojej novej revolučnej teórie. Skutočnosťou však ostáva, že horlivo študoval aj spisy antických učencov. Hovorí o tom aj sám, že sa zaoberal Plutarchom, od ktorého sa bolo možné dozvedieť, že boli istí Gréci, ktorí mali na pohyby v kozme iné názory než veľký Ptolemaios. Spomína aj ďalších gréckych autorov, ktorých práce poznal. Je však pozoruhodné, že nespomína práve Aristarcha, ktorý úplne jasne formuloval svoju hypotézu o Zemi obiehajúcej Slnko, hoci s najväčšou pravdepodobnosťou musel byť konfrontovaný aj s ním.
Keď sa Kopernik vrátil do svojej sliezskej vlasti ako doktor cirkevného práva, stal sa biskupským kapitulárom vo Frauenburgu, a tak mohol stráviť zvyšok života v pokoji a finančnom zabezpečení, s množstvom času pre svoje najväčšie záujmy - astronomické teórie.
Vo veku štyridsať rokov dal potom čítať niekoľkým dobrým priateľom svoj nie priveľmi rozsiahly manuskript, v ktorom boli v predbežnej forme obsiahnuté jeho poznatky a názory týkajúce sa nového pohľadu na vesmír. S jeho oficiálnym vydaním si však ponechával čas - veľmi veľa času. Zrejme musel tušiť, čo jeho uverejnenie asi vyvolá, akú hladinu pobúrenia, rozhorčenia, ale i súhlasu, veď to skutočne nebola maličkosť, čo všetko stálo v tomto rukopise.
Ako teda vyzeral?
Predovšetkým obsahoval tri základné predpoklady, ktoré úplne eliminovali celé to "veľkolepé kúzlo" epicyklickej teórie Ptolemaia. Pomocou nich bolo možné vysvetliť pohyby na oblohe rovnako dobre, avšak ďaleko jednoduchšie.
Prvým predpokladom bolo, že Zem sa musí otáčať každých 24 hodín okolo svojej osi.
Druhý hovoril, že o niečo viac ako 365 dní obehne po kruhovej dráhe okolo Slnka.
Tretím predpokladom bolo to, že vonkajšie planéty (od Slnka vzdialenejšie ako Zem - v tom čase boli známe tri - Mars, Jupiter a Satum) sa pohybovali pomalšie ako Zem a vnútorné planéty (bližšie pri Slnku ako Zem - Merkúr a Venuša) mali väčšie rýchlosti ako Zem; Slnko sa nachádzalo v strede celého tohto systému.
Na obhájenie rotácie Zeme okolo vlastnej osi mal Kopernik k dispozícii argument, na ktorý by bol mohol prísť už aj Ptolemaios, ktorý tvrdil, že Zem by sa pri eventuálnej rotácii musela rozletieť na kúsky.
Týmto argumentom bolo, že potom by sa oveľa ľahšie musela rozpadnúť sféra so stálicami, lebo jej rotačná rýchlosť (pripomínam, že sa tu jednalo len o vymyslenú konštrukciu, pretože takáto sféra nikdy neexistovala) bola vyššia.
Dvoch prastarých omylov sa však nemohol zbaviť ani Kopernik. Bol predsa len priveľmi dieťaťom 15. storočia, a preto ho ani nemožno posudzovať očami našej doby.
Prvým omylom bolo to, že zotrvával na kruhových obežných dráhach. V tomto sa jeho zmysel pre harmóniu a božskú dokonalosť stotožňoval s predstavami Platóna a Aristotela. Preto ani nemohol vysvetliť isté pozorované fenomény slnečného systému a hlavne pri komplikovanej mesačnej dráhe musel paradoxným spôsobom aj sám použiť viaceré epicykly.
Jeho druhým omylom bolo ponechanie aristotelovskej sféry so stálicami. Preto mu aj unikla skutočná podstata kozmického priestoru, ako aj sveta stálic, a teda aj ich priestorové usporiadanie. Podobne i v jeho systéme boli na sférach upevnené aj všetky planéty. Aj v tomto prípade ostal pevne zakotvený vo svete antiky.
Hoci prácu, ktorú nazval "O pohyboch nebeských sfér" mal už dávno hotovú, stále váhal s jej vydaním. Ako teológ musel veľmi dobre vedieť, že táto jeho nová, dobre fungujúca alternatíva k vládnucemu svetonázoru bude pre cirkev veľmi nevhodná, pretože to bolo v čase, kedy panovala veľmi napätá teologická situácia, zapríčinená vystupovaním Luthera.
Napokon predsa len niečo podnikol. V roku 1530 poslal pápežovi na posúdenie stručný výťah svojej práce. Na svoje veľké prekvapenie, nemal pápež nič proti novým ideám a požiadal ho, aby uverejnil celé dielo. Kopernik si dodal odvahy a oznámil svoje idey väčšiemu okruhu učených ľudí. Niekoľkí našli pre ne porozumenie, kým iní, ako Melanchton a Luther boli proti nim. Posledne menovaný sa vyjadril: "Tento blázon chce prevrátiť celé astronomické učenie. Veď či sa nehovorí vo Svätom písme, že Jošua zastavil Slnko a nie Zem." To boli v tom čase pádne a presvedčivé protiargumenty.
Napriek mnohým povzbudivým slovám ostal Kopernik pomalý (a či opatrný) ako korytnačka, a čakal ešte desať rokov, kým zadal svoju prácu do tlače...
Až keď veľký učenec ležal roku 1545 na smrteľnej posteli, dostali sa mu do rúk prvé vytlačené stránky jeho knihy. Bola to síce neskorá radosť, ale pekné ukončenie života, ktorý mal mať ďalekosiahle následky na mnoho iných ľudí.
Po Koperníkovej smrti prebudila jeho práca veľký záujem a podnietila astronómov, aby prevádzali precíznejšie pozorovania pohybov planét. Najviac bol v tomto smere aktívny veľký dánsky astronóm Tycho de Brahe, a boli to práve jeho práce, ktoré pomohli o niečo neskôr Johannesovi Keplerovi, aby objavil správne zákony pohybových dráh planét.
Ostáva však navždy nehynúcou zásluhou Mikuláša Kopernika, že to bol on, kto povalil starý svetonázor Ptolemaia a presadil nový; tým ovplyvnil a zmenil veľmi významným spôsobom aj stredovekú filozofiu a teológiu.
