Detstvo a mladosť
Niccoló Paganini bol taliansky skladateľ, pedagóg a husľový virtuóz. Narodil sa 27.10.1782 v Janove ako tretí v poradí zo 6 detí Antónia Paganiniho a Teresy Bocciardo. Niccola učil hrať na husle jeho otec, ktorý bol na neho veľmi prísny. Niccolò musel denne cvičiť sedem hodín. Keď si jeho otec myslel, že necvičí dosť usilovne, prikročil k fyzickým trestom alebo mu nedal jesť. Malý Niccoló vedel už v siedmych rokoch zahrať z notového listu všetko. Hru na husle ďalej študoval u Giovanniho Costu, kapelníka katedrály v Janove, u vynikajúceho huslistu Alessandra Rollu v Parme a u Gaspara Ghirettiho. Keď Rolla počul 13-ročného Niccola hrať, vrátil ho domov s odôvodnením, že ho už nemá čo naučiť. Kompozíciu študoval u Ferdinanda Paëra a Francesca Gnecca. Od roku 1794 ako dvanásťročný koncertoval v talianskych mestách. Po tom ako Francúzsko napadlo Taliansko, sa v roku 1800 Paganini so svojím otcom presťahoval do Livorna, kde Paganini hral na koncertoch a jeho otec sa ďalej venoval práci na mori. Na jeseň roku 1801 koncertoval uprostred omši v kostole Santa Croce v Lucce. Hral 28 minútový koncert, kde napodobňoval zvuky zvierat a iných hudobných nástrojov. Publikum bolo ním nadšené. Už vtedy mal obrovský úspech. Od roku 1805 po 1810 pôsobil ako kapelmajster kňažnej Elisy Bacchiochi, sestry Napoleona Bonaparte, s ktorou mal vraj ľúbostnú aféru. Princezná z neho urobila dvorného huslistu a on sa tým stal významnou osobnosťou na dvore, čo si patrične užíval. V tom istom čase Paganini zložil najťažšie dielo pre husle v živote – 24 caprices. Po mnoho rokov nik iný okrem neho nebol schopný zahrať toto technicky náročné dielo. Jeho slávu ako huslistu kazila povesť sukničkára a hazardného hráča.
Po roku 1810 začal Paganini cestovať do okolia Parmy a Janova. Napriek tomu, že bol veľmi populárny medzi miestnym publikom, nebol stále dostatočne dobre známy vo zvyšku Európy. Jeho prvý zlom prišiel v roku 1813, keď koncertoval v La Scale v Miláne. Jeho koncert zožal veľký úspech, a preto si získal pozornosť aj od ostatných prominentných ľudí. Jeho sláva sa rozšírila po celej Európe s koncertným turné, ktoré sa začalo vo Viedni v auguste roku 1828. Cisár Rakúska mu udelil čestný titul cisárskeho komorného virtuóza. . Počas tohto turné mal koncerty vo väčších mestách Nemecka, Poľska, Čiech až do februára roku 1831. Potom nasledovalo turné v Paríži a Británii.
Paganiniho technika
Hudobná inšpirácia a nová ním objavená technika hry na husle umožnila Paganinimu počas koncertu improvizovať a prekvapovať neuveriteľnou muzikálnosťou, spojenou so zázračnou husľovou virtuozitou. Stal sa stelesnením romantického umelca, vyžaroval fantastické až démonické sily, vyvolával nadšenie. Mal neuveriteľné pohyblivú hmatovú techniku ľavej ruky, dokázal hrať extrémne široké zmeny polôh, používal „skákajúci sláčik“, dvojitý trilok, hru sláčikom a pizzicato ľavou rukou súčasne, dvojhmaty: tercie, sexty, oktávy, štvorhmaty, rozoznieval umelé a prirodzené flažolety, dvojitý flažolet, prelaďovanie strún robil podľa potreby. Niekedy zložil z huslí 3 struny a hral iba na samotnej strune G. To bol jeden z jeho majstrovských kúskov. Obecenstvo nefascinoval len svojou dokonalou technikou a virtuozitou, ale aj svojím démonickým zjavom. Na koncerty prichádzal v čiernom koči ťahaným čiernymi koňmi. Nosil zásadne čierne oblečenie. Čierny redingot, ktorý ešte viac predlžoval jeho vychudnutú postavu. Mal dlhé tmavé vlnivé vlasy, veľké uši, hlboké oči a mŕtvolne vychudnutú tvár. Paganini nerád predvádzal svoju techniku, ale počas koncertu v Paríži v roku 1832 hral svoju Sonátu nepretržite v rýchlosti dvanástich nôt za sekundu. Iní hudobníci by za taký čas nestačili ani prečítať notový záznam. Jeho majstrovstvo bolo výsledkom geniálnej pamäti. Na koncerte si vystačil sám, nepotreboval podporu ostatných hudobníkov. Paganini hrával na koncertoch len svoje skladby, ale väčšinou ich nedovolil vydať tlačou, lebo ich považoval za svoje umelecké tajomstvo. Hudobný génius Paganini a jeho excentrický vzťah viedli k chýrom, že mu pri mimoriadnej hre pomáha sám diabol. Jeho publikum si často nevedelo vysvetliť úžasný spôsob jeho hry, preto vznikali chýry, že uzavrel zmluvu s diablom. Preto ho nazývali aj „Diabolský huslista“ alebo „Diablov huslista“. Paganiniho fantázia, výrazová sila, zdanlivá neobmedzenosť tvorenia a jeho bezhraničné schopnosti silne zapôsobili aj na skladateľov a interpretov v 19.storočí.