René Descartes

Pochádzal zo starej majetnej francúzskej šľachtickej rodiny z mesta Touraine a patril k tým málo šťastlivcom, ktorí nemuseli zarábať peniaze na živobytie, preto mu ostávalo veľa času na jeho vedecké štúdiá. Vyššie vzdela­nie nadobudol na jezuitskom kolégiu v meste La Fléche a už tam sa prejavo­vala jeho veľká záľuba v matematike, vďaka ktorej sa stal skeptickým voči ostatným vedám. Descartes je veľmi zaujímavá, rozporná a ambivalentná osobnosť - v jeho živote sa takmer s pravidelnosťou striedajú obdobia rigo­róznej utiahnutosti a intenzívnej koncentrácie s obdobiami nestáleho, doslo­va dobrodružného života.

Po krátkom intermezze spoločenského života v Paríži, ktorý bol v jeho kruhoch obvyklý, sa utiahol na dva roky do bytu, nachádzajúceho sa bokom od pestrého parížskeho života a svoju adresu utajoval dokonca aj pred naj­bližšími priateľmi a venoval sa výlučne matematike. Potom sa zúčastnil ako vojak tridsaťročnej vojny, nie však preto, že by sa bol cítil niektorej z bojujú­cich strán zaviazaný, ale len z toho dôvodu, že chcel dôkladne spoznať svet a ľudí. Slúžil vo viacerých, rôznych armádach, naposledy v holandskej; po tomto období nasledovalo jeho dlhoročné cestovanie po Európe, aby sa po­tom znova na dlhý čas utiahol, spracovával svoje dojmy a vedecky pracoval. Za týmto účelom sa presťahoval do Holandska, pretože v tejto, na tie časy nanajvýš liberálnej krajine, sa cítil istejšie a nezávislejšie ako v hociktorej inej zemi, vrátane svojej vlasti.

Prežil tu takmer 20 rokov, meniac pritom viackrát miesta svojho pobytu a so svetom bol spojený len prostredníctvom svojho parížskeho priateľa Mer- senneho, ktorý sa staral o jeho rozsiahlu vedeckú korešpondenciu a vybavo­val ju. V roku 1649 ho pozvala do Švédska kráľovná Christine, ktorá študova­la jeho diela a chcela si s ním osobne pohovoriť o niektorých otázkach. Vyho­vel jej prosbe a vydal sa do Švédska, nezvyklé klíma mu však zdravotne nevyhovovalo, po roku ochorel a ako päťdesiatštyriročný skonal.

Všetky svoje práce napísal počas života v Holandsku, jeho prvá práca "Svet" bola už takmer dohotovená, keď sa dopočul o odsúdení Galileiho roku 1633. Pod vplyvom tejto okolnosti a z obavy pred podobným konflik­tom, zničil svoje dielo. Podobná opatrnosť ho viedla roku 1637 k tomu, aby svoju ďalšiu prácu "Rozprava o metóde, ako správne používať rozum a ako hľadať pravdu len vo vede", vydal anonymne. O štyri roky neskôr bolo uve­rejnené jeho hlavné dielo "Meditácia o prvej filozofii", kde rozoberá existen­ciu boha a nesmrteľnosť duše. Venoval ho teologickej fakulte v Paríži, nie však preto, aby sa takto chránil pred útokmi zo strany cirkvi, ale preto, lebo bol presvedčený, že svojimi myšlienkami poslúži veci náboženstva. Napriek tomu sa jeho knihy neskôr dostali na index zakázaných kníh.

V roku 1644 uverejnil Descartes svoje známe dielo "Základy filozofie", zahŕňajúce všetky jeho najdôležitejšie myšlienky a tézy, zoradené systematic­ky. Svedectvom toho, že nebol len suchým filozofom a racionálnym matema­tikom sú jeho "Listy o ľudskom šťastí" a "Náruživosti duše", obe napísané a venované falckej grófke Elizabeth, ktorú spoznal v časoch svojho holandské­ho pobytu.

Descartove zásluhy v oblasti matematiky boli tak významné, že mu zaručujú čestné miesto medzi najvýznamnejšími matematikmi všetkých čias - išlo tu hlavne o jeho objavenie analytickej geometrie.

Obráťme teraz našu pozornosť k jeho konkrétnym filozofickým myš­lienkam a výpovediam, a uveďme z ich obrovského množstva niekolko naj­dôležitejších. Descartes tiež skúma v podstate tie isté kategórie a oblasti kon­frontácie človeka s kozmom vzdialeným i blízkym, tak ako všetci jeho pred­chodcovia, v čom sa však radikálne od nich líši, je metóda jeho prístupu k problematike. Vychádza z predpokladu, že ak má byť každé poznanie od­vodené z tých najjednoduchších princípov, a ak má byť naozaj pravdivé a reálne, tak sa musí vychádzať z toho, že všetko môže byť len ilúzia a klam. Takýto predpoklad musí byť štartovacou pozíciou každej pragmatickej filozo­fie, ktorá sa chce dozvedieť skutočnú pravdu o človeku a kozme. Descartes teda začína filozofovanie tým, že o všetkom najprv skepticky pochybuje a objektívne to preskúma, nezaťažený nijakým predsudkom, ale ani úsudkom.

Aby to však mohol dosiahnuť, potrebuje aspoň jeden jediný "pevný"bod, z ktorého môže vychádzať, a o ktorom niet ani najmenšej pochyby, že jeho existencia a pravdivosť je naozaj objektívna. V tomto prípade hovorí: "Keď teda vôbec nič nie je isté, tak v tom prípade musí byť isté aspoň to, že som mysliaca bytosť."

Takto vznikla Descartova snáď najznámejšia veta "Myslím, teda som", a je jeho svetielkom v temnotách - z radikálnych pochybností o všetkom, je prvým neotrasiteľným a nepochybným východiskovým bodom Descartových snáh o spoľahlivú pravdivosť. Descartova metóda prístupu k filozofii a feno- menológii je svojím spôsobom jedinečná a úplne priekopnícka - jej hlavným fundamentom je otázka pôvodu a oprávnenosti ľudského poznania, pričom je prvým filozofom, ktorý nás učí uvedomiť si, či sme získali nejaké poznanie skutočne objektívnym a spoľahlivým spôsobom a či je toto naše poznanie naozaj reálne a vieryhodné!

Najdôležitejším imperatívom descartovskej filozofie je požiadavka začať akékoľvek skúmanie nie vierou v niečo, ale pochybovaním o všetkom! To bol presne opačný postoj, aký zaujal Augustín a takmer všetci stredovekí filozo­fovia pred Descartom. Tento veľký majster filozofie je nanajvýš dôsledným prívržencom radikálneho rozdielu medzi hmotou a duchom, a oddeľuje ich od seba neprekonateľnou bariérou.

Je pevne presvedčený, že všetko prebieha v materiálnom kozme len na základe mechanických princípov a preto odmieta aj každú mágiu, vrátane astrológie a okultných liečivých metód. Existenciu boha dokazuje nasledov­ne: "Nosím v sebe - tak ako každý človek - ideu boha, ktorý je nekonečný, všemocný a vševediaci. Táto idea však nemôže pochádzať z mojich vnemov vonkajšieho sveta, pretože tieto mi vždy sprostredkovávajú len konečné veci. Túto ideu som si však nemohol vytvoriť ani ja sám, veď ako by bolo možné, že ja, ktorý som konečnou a nedokonalou bytosťou, by som vytvoril sám od seba ideu nekonečnej a dokonalej bytosti?" Tak prichádza Descartes za po­moci ešte jedného ďalšieho teologického dôkazu k absolútnej istote existen­cie boha.

Descartes sa dostáva i do tesnej blízkosti objavenia zákona o zacho­vaní energie, keď hovorí (pravdaže metafyzickou rečou) na záver istých úvah: "Úhrnné množstvo bohom sprostredkovaného pohybu, ktoré tento prenáša na svet hmoty, ostáva potom vždy to isté." Svoju fyziku zakladá principiálne len na troch pojmoch - triafa tým do "čierneho" - ktorými sú: konečný volúmen telesa v priestore, stav pohybu a stav kľudu. Všetko, aj pochody v živých organizmoch, je možné vysvetliť pomocou týchto troch elementárnych poj­mov matematicky a mechanicky.

Descartes sa pokúša vyvinúť fyziku, ktorej podrobnosti z pochopiteľ­ných dôvodov vynecháme, vyzdvihneme však aspoň jednu konzekvenciu jeho fyziky vo vzťahu k zvieratám. Nakoľko zužuje pojem ducha len na myslenie - a zvieratá v tomto zmysle nemyslia, a tak ani nemajú podiel na duchovnom svete - považuje ich len za mechanizmy bez duše. Ak zviera skučí, keď ho bijú, tak to v podstate neznamená o nič viac, ako keď vydá zvuk klavír pri stlačení klávesy.

Odtiaľto potom už nie je ďaleko k neskoršiemu názoru materialistov, keď postulovali aj človeka vo svojom princípe len na veľmi komplikovaný biologický mechanizmus. Od takýchto úvah bol ale Descartes veľmi vzdiale­ný, pre neho je človek rovnako duch ako aj hmota; čo sa má pod tým však rozumieť - keď podľa neho tieto dve štruktúry nemajú absolútne nijakého spoločného menovateľa, a ako teda môžu v bytosti zvanej človek vystupovať spoločne v úzkej príbuznosti, a dokonca i spoločne pôsobiť - to je problém, ktorý Descartes nevie (ak si ho vôbec uvedomil) zodpovedať.