Mendel, rodák z Moravy, patrí k tomu druhu géniov, ktorým sa dostalo uznania až po smrti, pretože ich objav ešte nemohol byť docenený v čase ich života, lebo prišiel priskoro. Po maturite vstúpil v Brne do augustínskeho rádu roku 1843, potom o štyri roky neskôr bol vysvätený za kňaza.
V roku 1850 prepadol na skúškach v učiteľskom ústave, pričom neuspel práve v biológii a geológii, no aj tak ho poslal predstavený kláštora na viedenskú univerzitu, kde študoval v rokoch 1851-53 matematiku a prírodné vedy, ale ani potom sa mu nepodarilo urobiť opakované skúšky na učiteľskom ústave a tak mohol pracovať v období 1854-68 na jednej brnenskej reálke len ako pomocný učiteľ fyziky a biológie. Vtedy skutočne ešte nič nenasvedčovalo tomu, že v tomto neúspešnom, stroskotanom študentovi tichej, miernej povahy, s inteligentnou a príjemnou tvárou drieme duch génia.
Od roku 1856 pracoval Mendel na svojich, neskôr svetoznámych biologických experimentoch, kde sa pokúšal o kríženie niektorých rastlín, menovite fazule a hrachu; po jedenástich rokoch pokusov a pozorovaní vypracoval známe Mendelove zákony kríženia a predložil svoju prácu na posúdenie Brnenskej prírodovedeckej spoločnosti. Súčasne poslal jeden exemplár aj známemu švajčiarskemu vedcovi, uznávanému odborníkovi v oblasti biologickej dedičnosti, Karlovi Nägelimu; žiaľ, Mendel nedostal žiadnu pozitívnu odpoveď a tak jeho práce zapadli na dlhé desaťročia do zabudnutia. Až v roku 1900 sa Mendelove práce znova dostali spod prachu archívov na denné svetlo, aby sa im tento raz dostalo zaslúženého uznania a aby meno tohto skromného, sympatického človeka ostalo navždy spojené s biológiou a neskôr i genetikou.
V tom roku tu boli naraz až traja biológovia - Rakúšan Erich von Tscher- mak, Holanďan de Vrieš a Nemec Correns, ktorí objavili úplne nezávisle
Skonal v Neapoli (s najväčšou pravdepodobnosťou ho bolo možné ešte zachrániť), lebo keď dostal záchvat slabosti a odpadol na ulici, náhodní chodci ho zaniesli do blízkej nemocnice, ale tam ho jednoducho odmietli prijať, lebo si mysleli, že je obyčajný tulák bez peňazí. Odniesli ho preto na policajnú strážnicu, kde našli u neho lístok od najlepšieho neapolského lekára. Keď tento prišiel a zistil, že ho nechceli zobrať do nemocnice z obavy, že nebude môcť zaplatiť, úžasne sa rozčúlil, nadávajúc a kričiac, že tento človek v jednoduchom lacnom zimníku (obliekal sa vždy skromne) je bohatší ako všetky neapolské kniežatá dokopy, a že je to slávny veľký Schliemann.
Bolo však už neskoro - veľký objaviteľ Tróje vypustil o niekoľko hodín svojho šľachetného a vzácneho ducha.
