Hippokrates

Hippokrates reprezentuje v medicíne približne to isté, čo vo filozofii Sokrates alebo v astronómii Ptolemaios. Narodil sa na ostrove Kos a bol lekárom v čase veľkého aténskeho politika Perikla. Pre medicínu vykonal to isté, čo Sokrates pre filozofiu - oslobodil ju z detských topánok a pozdvihol ju na skutočnú vedu, pozbaviac ju jej okultisticko-religiózno-magických as­pektov.

Bol to on, kto po prvý raz zaviedol pravidelné pozorovanie pacientov a písanie presných záznamov o priebehu choroby, a bol to tiež on, kto sa po prvý raz pokúsil o systematické diferencovanie rôznych druhov chorôb. Hip­pokrates prízvukuje po prvý raz i veľkú dôležitosť lekárskej etiky a kladie veľký dôraz na konkrétnu a záväznú svedomitosť lekára voči pacientovi. V tomto zmysle aj vypracoval skvelé etické pravidlá pre lekárov, ktoré musia dodržiavať (Hippokratova lekárska prísaha).

Všetko, čo dosiahol, mohol pre medicínu urobiť len skutočný génius, a vykonal to dokonca bez akýchkoľvek precíznych lekárskych nástrojov, spo­liehajúc len na svoje poznanie, intuíciu, skúsenosť a rozhodnosť. Medicína mu vďačí za zavedenie klinického pozorovania a diagnostického vyhodno­covania. Hippokrates je ale predovšetkým skvelým príkladom nesmierne fle­xibilnej a vyrovnanej duchovnej pohotovosti, je lekárom neustále hľadajúcim a korigujúcim všetky možné i reálne chyby, a práve tento fenomén je zákla­dom každého vedeckého prístupu k objektu vyšetrovania. 

Pre medicínu mali nesmierny význam jeho písomné práce - i keď nevie­me s istotou, ktorých bol on sám autorom, ktoré len prebral, a v ktorých sa mu autorstvo neskôr len pripísalo - zaoberajúce sa viac pozorovaním a popisom chorôb ako ich posúdením a komentovaním; vo svojej podstate sú zamerané na diagnózu a prognózu.

Snáď najznámejším klinickým popisom v týchto prácach je pozorova­nie moribundného (umierajúceho) pacienta: "Nos je ostrý, oči vpadnuté, spán­ky klesnuté, uši studené a stiahnuté, ich spodná časť ohnutá navonok. Koža na tvári je stiahnutá a vyschnutá, pričom je tvár žltá, alebo čierna, modrá alebo sivomodrá."

Veľmi precízne sú popisované zmeny, ktoré možno pozorovať v tvári skonávajúceho človeka: "Keď sa začínajú scvrkávať mihalnice, nos alebo pery, a keď sa posledné dve začínajú farbiť do modrastá alebo do bieda, potom možno s istotou predpokladať, že okamih smrti je už blízko. Práve tak je smrtelným príznakom aj to, keď sú pery mdlo ovisnuté, studené a veľmi biele."

O spôsoboch terapie sa v Hippokratových prácach možno dozvedieť len veľmi málo, odhliadnuc od opatrení prvej pomoci. Zrejme si Hippokrates vedel veľmi dobre poradiť s následkami nehôd, vytknutiami, zlomeninami a poraneniami, avšak pri vnútorných zraneniach bol absolútny kľud a diéta podľa všetkého jediný prostriedok, ktorý mohla hippokratovská medicína postihnutému ponúknuť. Lieky, ktoré opisuje Hippokrates vo svojich knihách boli hlavne také, ktoré slúžili na prehnanie a dávenie.

Hippokratove spisy sa tešili veľkej obľube a popularite hlavne z toho dôvodu, že pomáhali vykonávateľom lekárskeho remesla oslobodiť sa od mágie a mystiky - Hippokrates bol totiž veľký racionalista a takmer vždy hľa­dal len reálne príčiny chorôb.

Zvlášť racionalizmus 19. storočia sa odvolával s veľkým zadosťučine­ním na veľkú autoritu Hippokrata, a to hlavne potom, keď boli objavené in­fekčné mikróby ako príčina veľkého počtu ochorení organizmu. V tomto ob­dobí bol Hippokrates všeobecne uznaný za ochranného patróna a apoštola medicíny.

Hippokrates učil lekárov aj to, aké veľmi dôležité je prebudiť v pacien­toch prirodzenú liečivú silu organizmu a ako majú odstrániť všetky prekážky, ktoré tomu bránili. Aká škoda, že sa táto Hippokratova teória najmä v stredo­veku plne neakceptovala, vtedy časť medicíny pracovala šarlatánskymi a rôz­nymi inými nezodpovednými metódami.

Žiaľ, neprekonateľnou prekážkou v tomto smere bolo to, že stredoveké spoločnosti vo väčšine prípadov nerozmýšľali racionálne, a preto len nepatr­ný počet ľudí bol schopný veriť v účinnosť prirodzenej obrany tela proti chorobám; veď aj dnes, keď už dôkladne poznáme imunitný systém a jeho uni­verzálnu schopnosť zničiť takmer všetky druhy patogénnych votrelcov, ktoré nás ohrozujú, je ešte veľa ľudí, ktorí s ním nevedia spolupracovať, ba práve naopak - zoslabujú a poškodzujú ho.

Pozrime sa teraz aspoň krátko na čas dávno uplynulý, na jeden letný deň roku 410 pr.n.l., do "ordinácie" dr. Hippokrata: Slnko stálo už veľmi nízko nad čiarou horizontu a od mora povieval príjemný svieži vánok, schla- dzujúci páľavu horúceho dňa. Na piesočnatom brehu mora, takmer v dosa­hu jeho hravých vln, omývajúcich pobrežie, sedia v polkruhu početní pútnici z ďalekých krajov - Aténčania, Sýrčanid, Skýti, Židia, Egypťania, Kapadoča- nia, ba dokonca sú tu ľudia až z Lýbie a Ríma - všetci prišli sem, na posvätné miesto liečenia, na ostrov Kos, dúfajúc, že ich vylieči z ich ťažkých chorôb Hippokrates, slávny a zázračný lekár, o ktorom už toľko počuli. Nie nadar­mo sa o ňom hovorí, že pochádza priamo z božského Asklepia, syna boha Apolla, a že preto vlastní božské liečivé sily, takže môže vyliečiť každú choro­bu. Veď konečne, čo im osožia všetky bohatstvá tohto sveta - boli to väčšinou bohatí ľudia - keď im chýba zdravie? Zlatý kotúč slnka sa práve vnára do vln, keď sa objavuje Hippokrates - tak to máva vo zvyku, to je jeho hodina - a s ním i jeho žiaci, medzi nimi aj synovia Thessalos a Drakon a jeho zať Polybos, tiež lekári ako on sám. Dvaja zo žiakov privedú pred neho manželský pár zo Skýtie, ktorý nemôže mať už dlhé roky deti. Muž má oblečené ženské šaty a vyzerá v tvári veľmi skormútene, ani stopy po tom, čo odjakživa vyznačovalo divokých, bojových Skýtov, príslušníkov odvážneho a smelého jazdeckého národa. Žena je korpulentná, veľmi pretučnená. "Co asi tak mohol urobiť, že ho bohovia tak tvrdo trestajú, nedoprajúc mu potomkov?" pýta sa súcitne Thessalos svojho otca. Hippokrates sa zamračí a pokyvuje rozhorčene hla­vou: "Ako často vám to musím prízvukovať? - Každá choroba má celkom prirodzenú príčinu, o ňu sa musí lekár starať, po nej pátrať, a nezaťahovať do toho bohov a obviňovať ich z toho, čo neurobili. Len sa dobre pozrite na tohto muža, ťažko uveriť, že bol niekedy skýtskym jazdcom".

Skýti sú známi tým, že majú málo detí a tento národ má najviac impo­tentných mužov. Príčiny možno nájsť v spôsobe ich života a v krajine, v ktorej žijú.

Podmienky sú tam drsné, kvôli veľkej zime a studeným, častým vetrom nie je možné plodiť veľa detí a navyše stále jazdenie na koni podporuje impotenciu. Keď sa im raz stane, že zlyhajú pri akte, nerobia si z toho veľa, ale keď sa to stále častejšie opakuje, myslia si, že sa prehrešili proti nejakému bohu. Oblečú si ženské šaty, pretože sú presvedčení, že boh im vzal za trest ich mužskú silu a urobil ich ženou. Potom žijú ako ženy a robia tie isté úkony ako ony. Teraz sa ale pozrite na túto skýtsku ženu! Ani v jej prípade to nie sú bohovia, ktorí by jej stáli v ceste za šťastím - nemôže rodiť preto, lebo je nadmieru tučná, má nepravidelné mesačné krvácanie a je veľmi slabé. Jej maternica nie je schopná prijať mužské semeno, lebo jej kŕčok je uzavretý a zlepený tukom jej tučnoty. Mnohé skýtske ženy majú takéto problémy kvôli tučnote, ktorá je spôsobená tým, že v ich krajine sú veľké zimy, preto veľa jedia, potom sú pomalé a ich maternice sú mdlé a chladné.

"Také jednoduché príčiny a súvislosti spôsobujú neplodnosť".

Potom Hippokrates poradí obom, ako majú zmeniť spôsob života, a uisťuje ich, že ak to budú presne dodržiavať, tak do dvoch rokov porodí žena svoje prvé dieťa.

Taký bol Hippokrates, a také boli jeho liečebné metódy! Dnes si sotva vieme predstaviť, ako nesmierne zvláštne museli znieť takéto a podobné slo­vá tohto premúdreho lekára liečiaceho jednoduchými racionálnymi metóda­mi, ktorý však mal obrovský úspech. Jeho myslenie znelo v dobách, keď sa verilo v iracionálno-mystické sily, spôsobujúce tak ochorenie, ako aj uzdrave­nie, a ktorým sa preto museli prinášať obety, neuveriteľne revolučne.