Gravitácia je súčasťou života od jeho vzniku. Sila tiaže bola integrovaná do nášho tela najmä v podobe stabilizátorov - vestibulánych orgánov vnútorného ucha. Na obežnej dráhe Zeme sú tieto orgány skôr príťažou.
Sú dva typy: otolit a polkruhové kanáliky. Fungujú vtedy, keď funguje gravitácia. Pri kozmickoum lete je ale gravitácia zrazu preč, takže nastáva problém. Polkruhové kanáliky pozostávajú z troch, na seba kolmo natočených trubíc, ktoré detekujú otáčavý pohyb. Rúrky sú naplnené tekutinou, ktorá prúdi keď sa naša hlava otáča. Do vnútra trubíc trčia chlpky, ktoré sa pohupujúv smere prúdu. Sú napojené na nervy, ktoré posielajú signál do mozgu. Keď sa hlava nakloní na jednu stranu, tekutina sa pohne na druhú a mozog si túto informáciu správne preloží. Otolit je malá plôška, ponorená do gelu, ktorá pomáha detekovať pohyb dopredu-dozadu a hore-dole. Vestibulárny systém je dokonalý a môžete sa o tom sami presvedčiť. Pohybujte prstom pred očami dopredu a dozadu a robte to veľmi rýchlo. Obraz sa rozmaže, lebo svaly očí sa nedokážu tak rýchlo prispôsobovať pohybujúcemu sa prstu. Keď však pobybujeme dopredu a dozadu hlavou, obraz zostane ostrý. Vestibulárny systém reaguje oveľa rýchlejšie ako svaly, zabezpečujúce pohyb očí. Za normálnych podmienok, tu na Zemi, spolupracujú oči a vestibulárny systém dokonale. Oči sú dostatočne rýchle aby zachytili zviera, ktoré prebieha naším zorným polom. Keď ho prenásledujeme, musíme sa rýchlo pohybovať nerovným terénom a oči musíme mať zaostrené na zviera, aby sme mohli v príhodnom okamihu hodiť kopiu. Tento systém zlyháva v prípade, keď sa gravitácia mení alebo úplne stratí, takže v prostredí kozmu je tento náš systéme nahratý. Aj keď dokážeme rozpoznať vertikálny pohyb výťahu, s pohybom v kozme nastáva problém. Náš mozog nechápe, že sa gravitácia zmenila a nedokáže sa prispôsobovať. Namiesto toho si vytvára pravdepodobnejšie scenáre, aby vysvetlil zmätočné údaje prichádzajúce od senzorov nášho tela. Pri štarte pocítite náhle zrýchlenie, pretože Váš otolit bol vtiahnutý extrémne dozadu. Keď sa dostanete na obežnú, hlavný motor ukončí svoju činnosť pretože už nie je potrebné prekonávať gravitáciu. Váš otolit, ktorý bol v dôsledku stáleho zrýchlenia zatlačený dozadu, je náhle uvolnený a vyrazí dopredu. Pre mozog zo sveta jedného G to môže znamenať jedinú informáciu: vaša hlava prešla zo záklonu do predklonu. Otolit, neťahaný zemskou tiažou, úplne stratí kontakt s chlplkovými bunkami, ktoré sú pod ním. Mozog vie, že niečo také sa môže stať len vtedy, keď stojíte na hlave. Takže aj keď vaša kozmická loď hladko pláva na obežnej dráhe, váš mozog usúdi, že ste urobili kotrmelec dopredu a teraz ste hore nohami. Ak štartuje pilot z lietadlovej lode, môže sa mu fungovanie tohto vestibulárneho systému stať osudným. Pri katapultovaní z paluby ľode pocíti pilot okamžite preťaženie 5G, otolit vyrazí dopredu a povie mozgu, že stúpa hore minimálne pod uhlom 45°. Ak tento údaj nie je možné korigovať očami, napríklad kvôli zlej viditeľnosti, môže mozog pilota veriť tomu, že stúpa príliš strmo a nesprávne korigovať dráhu tak, že vletí do mora. Polkruhové kanáliky sú vytvorené tak aby poskytovali informáciu o otočení hlavy, nie sú ale schopné poskytovať správnu informáciu pri dlhých naklonených zákrutách. Na začiatku takejto zákruty sa tekutina v trubici dá do pohybu a pilot vie, že sa zatáča. Akonáhle sa zákruta ustáli, tekutina sa prestane pohybovať. Keď pilot zákrutu ukončí, zotrvačnosť ženie tekutinu opačným smerom a pilot môže nesprávne usúdiť, že pri narovnaní kurzu pretočil lietadlo na druhú stranu. Ak sa pokúsi o korekciu, ľahko stratí výšku a dostane sa do vývrtky. Ak pilot vidí horizont, môže sa pri úprave kurzu riadiť touto informáciou. Ak však z okna nič nevidí, pomôžu už len prístroje na palubnej doske. Informácie, ktoré dostáva mozog kozmonauta je možné spoznávať a učiť sa ich vedome ovládať na zariadení, ktoré sa volá centrifúga. Je to zariadenie, ktoré imituje zvýšené účinky gravitácie. Kozmonauti sa pri tomto cvičení učia, ako správne spracovávať informácie z vertibulárneho systému. Centrifúga generuje odstredivú silu tým, že sa otáča okolo pevného bodu, ku ktorému je pripojená. Ľudia si myslia, že na obežnej dráhe nie je žiadna gravitácia,ale to je omyl. Vzdialenosť obežnej dráhy od Zeme nie je ani v polovici vzdialenosti, potrebnej k tomu aby sa teleso dostalo úplne z dosahu gravitačnej sily. Stav beztiaže je na obežnej dráhe spôsobený tým, gravitačná sila Zeme a odstredivá sila, spôsobená orbitálnou rýchlosťou, sa vyrovnajú. Takže ešte raz, raketa aj so svojím obsahom je stále v zajatí gravitačnej sily, avšak tá je presne vyvážená odstredivou silou, smerujúcou od Zeme, ktorá je vyvolaná rotáciu rakety okolo Zeme. Keby príťažlivosť prestala pôsobiť, raketa by vyletela do vesmíru rovnako ako človek, ktorý v zátačke otvorí dvere svojho auta.
Na orbitálnej dráhe okolo Zeme vaše telo neváži nič. Ste ľahký ako vzduch, vznášate sa. Vznášajú sa aj orgány vo vnútri vášho tela. Pravdepodobne sťahujete brucho a snažíte sa ich zatlačiť smerom nadol. Zatiaľ čo predtým boli vaše úbohé vestibulárne orgány preťažené a posúvane dopredu a dozadu teraz nezaznamenávajú vôbec nič. Ani tlakové receptory vo vašich chodidlách o ničom neinformujú váš mozog. Následkom toho sa cítite akoby ste boli hore nohami. Orientácia závisí na vizuálnych orientačných bodoch, ale tie teraz chýbajú alebo sú úplne mätúce. Nič v kabíne okolo vás nepomôže rozlíšiť vrch odspodku, smerom hore je jednoducho tam kde máte hlavu. Začne vám byť poriadne zle od žalúdka. Vesmírna choroba postihuje asi dve tretiny kozmonautov a zdá sa že neexistuje súvislosť so sklonom k morskej chorobe alebo nevoľnosti v lietadle. Vedci už vyskúšali celú škálu liečebných postupov,ale žiadny príliš nezabral. Napriek tomu, že vestibulárny systém nemôže spolu pracovať s príťažlivosťou, nakoniec sa nejako prispôsobí a stav pacienta sa za niekoľko dní zlepší. Pokiaľ sa tak ľudia v kozmickej kabíne nemôžu fungovať bez liekov.
