Ciolkovskij je mužom, ktorý pomohol ľudstvu významným spôsobom, ba možno povedať tým najrozhodujúcejším, vzniesol sa po prvý raz - i keď len v myšlienkach, ale úplne realistických a realizovateľných - za prah medziplanetárneho priestoru a takto začal s "dobýjaním" nedoziernych kozmických diaľav. Napriek tomu, mimo Ruska prenikol len veľmi málo do povedomia ľudí. Niekedy sa sny stanú skutočnosťou, ale veľmi zriedkavo prinesú sny jednotlivcov také nóvum pre celé ľudstvo, ako to bolo v prípade K. E. Ciolkovského, keď sa jeho smelý, pred ním už mnohými inými snívaný sen, stal jeho pričinením skutočnosťou, aj keď až po jeho smrti.
Narodil sa v malom mestečku Isevskoje v Riazanskej gubernii ako syn horára. Keď mal deväť rokov, postihlo ho ťažké šorlachové ochorenie, ktoré spôsobilo, že na celý život ohluchol. Táto porucha, ktorú spočiatku len veľmi ťažko znášal, bola príčinou toho, že sa uzavrel a stratil kontakt prakticky so všetkými svojimi rovesníkmi. Hluchota zapríčinila i jeho ďalšiu izoláciu - už viac nemohol navštevovať školu.
Doma ho vyučovala prevažne jeho matka Mária. Základy matematiky a fyziky získal vlastným štúdiom po matkinej smrti, ktorá ho opustila, keď mal 11 rokov. A tak ostal malý Konštantín so svojimi myšlienkami a knihami celkom sám. Bola to však samota aktívna (niekedy môže samota mať veľmi pozitívny vplyv na osobnosť a intelekt človeka), pretože ju využil na to, že sa postupne stal nesmierne hĺbavým, konštruktívne snivým, a nad neobvyklými súvislosťami sa zamýšľajúcim mysliteľom so silným sklonom k bádaniu a teoretizovaniu.
Keď dorástol, odišiel do Moskvy, aby tam dôkladne študoval astronómiu, fyziku, geometriu a mechaniku. Bol taký chudobný, že sa prevažne živil iba čiernym chlebom a vodou. To ho však vôbec neodradilo od jeho snov súvisiacich s raketovou technikou a vesmírom. V Moskve sa po prvý raz dostal do kontaktu s Newtonovým zákonom akcie a reakcie. Bol ním fascinovaný. Dočítal sa o ňom v malom dielku Alexandra Fiodorova "Nový princíp vzdušných letov".
Ciolkovskij sa stal učiteľom, učil najprv na ľudovej škole (v cárskom Rusku to budúci géniovia nemali jednoduché). Až po niekoľkých rokoch sa dostal na vyššiu školu v meste Borovsk, kde učil až do roku 1922. Jeho prvá vedecká práca "Sny o zemi a nebi" z roku 1895, v ktorej skúmal možnosti použitia rakiet pre lety do kozmu, bola neveľká brožúrka. V nej boli opísané prvé mechanické základy pre stavbu kozmických a diaľkových rakiet.
Svoju historicky naozaj významnú a dôležitú prácu "Výskum kozmických priestorov pomocou reaktívnych zariadení" napísal roku 1898, ale uverejniť ju smel až roku 1903. V tejto publikácii skoncipoval ako prvý raketu na tekuté palivo, čím ponúkol riešenie problému pohonu pre rakety s posádkou. Napriek tomu ostal ako "prorok vo vlastnej zemi" tak dlho nepochopený a nepovšimnutý, až pokiaľ sa roku 1923 neobjavila kniha "Rakety v planetárnych priestoroch". Jej autorom bol rumunský Nemec Herman Oberth, další priekopník, teoretik v oblasti raketovej techniky. Touto knihou položil Oberth základy letov do kozmu, a na činnosť Ciolkovského sa odrazu začalo pozerať úplne inými očami. Jeho originálnu prácu z roku 1903 znovu vydali, tento raz pod názvom "Raketa do kozmu". Veľmi pozoruhodný bol jej predslov od známeho fyzika Cijevského, končiaci nasledovne:
"Všetky jeho práce ostali takmer neznáme a jeho vynález nenašiel všeobecné uznanie. Nejde mi však o to, aby som dokazoval prvenstvo K. E. Ciolkovského vo veci objavu prístroja enormného vedeckého významu, lebo toto jeho prvenstvo stojí mimo každej pochybnosti, ale o to, aby som poukázal na ignorantskú ľahostajnosť, ba dokonca by som to mohol nazvať takmer zločinnou indiferenciou našich ľudí voči vedcom mimoriadnych kvalít, ako je to i v jeho prípade. A nie je to nijaký ojedinelý prípad, ako to dosvedčuje história ruskej vedy! Či sme naozaj navždy odkázaní len na to, aby sme od cudzincov preberali to, čo sa už dávno zrodilo v hĺbkach našej obrovskej krajiny, kde všetko čo bolo geniálne živorilo, aby napokon len úboho zahynulo?"
Ciolkovskij, v neskorších rokoch dôstojne pôsobiaci profesor s divoko rozcuchanými bokombradami, vysokým inteligentným čelom a snivými očami za čiernymi okuliarmi, postavil už v roku 1890 prvý veterný kanál Ruska vo svojom byte. O štyri roky neskôr vypracoval konštrukciu celokovového lietadla - a to o tridsať rokov skôr, než sa to stalo v Junkersovej fabrike v Dessau konkrétnou skutočnosťou - ako aj metalické vzdušné lode, ktoré vo svojom veternom kanáli ako zmenšené modely aerodynamický preskúšal. V roku 1897 objavil elementárnu raketovú rovnicu, po ňom pomenovanú Ciolkovského rovnica. Je to vzťah medzi rýchlosťou plynov tryskajúcich z rakety, letovou rýchlostou rakety a jej hmotou. Bol prvým, kto navrhol kvapalinou chladené raketové spaľovacie komory pre dve rôzne tekuté pohonné palivá. Plánoval už dokonca projekty medziplanetárnych staníc a kozmických kolónií. Bol vynálezcom viacstupňovej rakety a ako prvý použil slovo sputnik v jeho neskoršie používanom zmysle.
Genialita tohto výnimočného muža našla ocenenie až v jeho neskorších rokoch. Po Októbrovej revolúcii sa mu dosta o v mladom sovietskom štáte vysokého uznania. Už roku 1919 sa stal členom Akadémie vied. Ciolkovskij bol až do svojej smrti v meste Kaluga neúnavne aktívny.
K jeho asi šesťdesiatim prácam z tohto obdobia patria medzi najvýznamnejšie: "Kozmická raketa a jej experimentálna príprava", "Cestujúci do kozmu", "Ciele kozmických letov", "Raketové motory", "Hviezdny pilot" a "Od lietadla až po raketu".
Ciolkovskij nebol len najväčším priekopníkom prvých počiatkov raketovej techniky, ale aj ďalekovidiacim vizionárskym prorokom jej budúcnosti. Ako sám písal, prvé konštruktívne myšlienky o letoch do kozmu sa začali rodiť v jeho hlave pri čítaní fantastických románov Julesa Verneho, obzvlášť jeho knihy "Cesta na Mesiac". Ciolkovskij siahal celý život po hviezdach a my sme ich predovšetkým vďaka nemu, už aj dosiahli!
