Táto, z hľadiska prírodných vied snáď najväčšia osobnosť antiky žila v Egypte, v jeho najznámejšom meste Alexandrii, kam chodili študenti a filozofi zo všetkých významných oblastí blízkeho i ďalekého okolia Stredozemného mora, aby tam študovali alebo sa ďalej zdokonaľovali. Ptolemaiovo meno znelo počas dlhých storočí s takým dôrazom, s takou naliehavou autoritou a bolo vyslovované s takou úctou, plnou rešpektu, že niet sa čo diviť, keď tento muž židovsko-gréckeho pôvodu, narodený v Egypte, bol považovaný za jedného z najväčších duchov všetkých čias!
Pojem ptolemaiovského kozmického systému ovládal svet, myslenie a predstavy ľudí takmer poldruha tisícročia, a vehementne sa naň odvolávala najmä stredoveká katolícka cirkev. V jeho mene nechala upáliť alebo väzniť nejedného, z jej hľadiska kacírskeho voľnomyšlienkára, popierajúceho Ptole-maiov geocentrizmus. O živote tohto skvelého astronóma a dôkladného pozorovateľa nebeskej oblohy vieme len veľmi málo. Jeho otec bol zamestnancom alexandrijskej knižnice a tak možno predpokladať s úplnou istotou, že Ptolemaios musel prísť už veľmi skoro do styku s výnimočnými a vzácnymi písomnými múdrosťami starého Egypta. Mladý Klaudios študoval tri roky na povestnej akadémii mesta Alexandrie, kde mu učarovala najmä matematika a astronómia starých Chaldejcov a Babylončanov, ktorí boli preslávení ako najlepší znalci oblohy v starom Oriente.
V Ptolemaiovom kozmickom systéme stojí Zem v absolútnom centre celého kozmu a je nehybná v každom ohľade - teda ani sa neotáča okolo vlastnej osi, ani neobieha okolo Slnka.
Všetko je sústredené a koncentrované len na ňu, akoby všetko slúžilo len jej a všetko bolo stvorené len pre ňu (takáto ústredná pozícia Zeme v kozme vyhovovala, pochopiteľne, stredovekej cirkvi s jej absolutistickým pohľadom na svet).
V Ptolemaiovom systéme obiehalo všetko okolo Zeme v nasledovnom poradí: Mesiac, Merkúr, Venuša, Slnko, Mars, Jupiter, Saturn (ďalšie tri boli v tom čase neznáme, lebo sú okom neviditeľné), a v pozadí bola točiaca sa sféra, na ktorej boli upevnené všetky stálice. Podľa jeho učenia boli teda všetky hviezdy rovnako vzdialené od Zeme. Ich rôzna veľkosť a svietivosť bola vysvetľovaná len ich rôznymi objemami.
Kozmický systém Ptolemaia sa plne kryje so systémom Hipparchosa, žijúceho o tri storočia skôr. Základom tohto systému bolo to, čo ľudské oko počas dlhotrvajúcich pozorovaní nebeskej oblohy naozaj realisticky videlo, a tak bol rigorózne logický a v podstate i kauzálny. Veď či skutočne nevidíme, že Slnko sa "točí" okolo Zeme, keď ho sledujeme na jeho každodennej pravidelnej púti modrým nebom? Ráno sa vynorí na horizonte východu, na obed stojí nad našimi hlavami, aby večer kleslo, unavené celodennou dlhou cestou, za západnú čiaru horizontu. Našim očiam sa pri jeho "pohybe" javí vo svojom správaní presne tak, ako Mesiac alebo planéty (ktoré sa točia naozaj, pričom iba Mesiac obieha našu Zem) a tak Ptolemaiov systém skutočne vyjadroval doslova očividnú logiku kinematiky oblohy nad našimi hlavami!
V tomto systéme sa všetko pohybovalo po ideálnych kruhových dráhach, lebo podľa jeho ponímania kruh predstavoval ideálnosťou svojej formy dokonalosť bohov - stvoriteľov, a tak bolo potrebné vysvetliť isté nepravidelnosti v pohybe nebeských telies. Ptolemaios a jeho kolegovia spozorovali, že v skutočnosti mali dráhu elipsy, ktorá vznikala tým, že planéty a Slnko sa z času na čas od Zeme vzďalovali a približovali. Planéty robili občas na oblohe akési čudné skoky a slučky, každá svojím charakteristickým spôsobom. Ptolemaios, aby vysvetlil tieto "chyby krásy" vo svojom systéme, vypracoval mimoriadne zložitú, dodatočnú epicyklickú teóriu, ktorá ich aj z nášho moderného hľadiska celkom obstojne eliminovala. Takto doslova filigránsky vycibril matematicko-geometrický fundament svojej teórie tým, že každý, aj ten najmenší kinematický paradox "odstráni!" pomocou stále ďalších a ďalších epicyklov, so stále menšou chybou oproti skutočnému pohybu planét.
Z nášho zorného uhla treba ale povedať, že takto vlastne iba dokonale "zahalil" to, že jeho teória bola mylná. Svoj "omyl" "zamaskoval" tak precízne, že celé ľudstvo (vrátane všetkých vedcov), mu slepo verilo skoro 15 storočí.
Ptolemaios bol pevne presvedčený, že osud človeka určujú hviezdy. Napísal dokonca aj astrologickú knihu, ktorá bola, pochopiteľne, pri jeho všeobecne uznávanej autorite vysoko váženou publikáciou. Z jeho početných astronomických prác mal veľký význam Hviezdny katalóg, obsahujúci 1026 hviezd. Od neho pochádza aj presný zoznam početného množstva názvov súhvezdí zo starých babylonských a gréckych prameňov.
Podobne, ako sa Gréci opierali o sklony Babylončanov k božskému personifikovaniu planét a hviezd, aj Rimania tieto zbožštili zodpovedajúco ich jazyku.
Najskvelejšou prácou na poli literárno-vedeckom ostáva jeho Veľká syntax, ktorá obsahuje rozsiahle astronomické poznanie vtedajšej epochy. Je to naozaj obdivuhodne dokonalé dielo tohto veľkého antického učenca. V roku 827 bolo preložené z gréčtiny do arabčiny a dostalo názov "Tábrir al magesthi". Vo svojej neskoršej latinskej verzii sa dostalo potom aj do vedeckej literatúry Západu a tam bolo známe ako "Almagest". Tu ostalo až do 17. storočia prakticky najuznávanejším astronomickým dielom.
Zaiste neostane bez zaujímavosti, že Ptolemaiov génius uvažoval aj o možnosti zemskej rotácie, no veľký učenec ju napokon konzekventne odmietol s argumentom, že Zem by sa musela totálne rozletieť pri takých enormných odstredivých silách, ktoré by zapríčinila jej hmota. Nenapadlo ho, že potom by sa musela ešte oveľa skôr rozpadnúť jeho krištáľová sféra so stálicami, pretože rotovala ešte rýchlejšie! Jednoducho podlahol tej istej nedokonalosti logických asociácií, ktorá pretrvávala ešte aj o 14 storočí neskôr, ked španielski odborníci argumentovali proti Kolumbovej teórii o gulatosti Zeme, že lode predsa v nijakom prípade nemôžu ísť do kopca.
