Najväčším starovekým géniom astronomicky správneho spoznávania vesmíru - tu predčil aj veľkého Ptolemaia - bol Aristarchos z ostrova Samos.
Vo svojom názore o bohoch stál Aristarchos v úplnom protiklade k Tálesovi z Milétu, ktorého možno pokladať za prvého významného starogréckeho astronóma a matematika. Podlá neho boli bohovia všade a vo všetkom. Aj v oblasti astronómie majú obaja také rôzne názory ako deň a noc.
Tálesove kozmologické a astronomické výpovede vyznievajú z nášho pohľadu úplne archaicky, pretože majú ďaleko viac mytologické podfarbenie ako vedecké. Tak je pre neho Zem niečím, čo je schopné plávať, a preto sa drží na vode, ako môže každý vidieť. Z tohto jeho názoru sa potom neskôr vyvinulo skalopevné presvedčenie, platné veľa storočí, že Zem je "doska" plochej formy a okrúhla ako disk, ktorý pláva na oceáne.
Celkom iné myslenie nájdeme u Aristarcha, o ktorého mladosti nevieme nič. O to viac ale poznáme jeho najdôležitejšie vedecké výpovede. Tento velký muž zo Samu bol skutočne mimoriadne svojráznym učencom, odlišujúcim sa markantne od svojich kolegov aj v tom, že sa vôbec nezaoberal filozofiou, pretože zrejme o ňu ani nestál. Asi sa mu zdala len čímsi priveľmi abstraktným a v podstate nič nehovoriacim. To bolo v tej dobe - keď sa všetci velkí duchovia snažili napodobňovať Sokrata - niečím priam absurdným. Asi bol presvedčený, že tí, ktorí majú naozaj čo povedať o konkrétnom poznaní sveta, nefilozofujú, ale prednášajú priamo to, čo objavili a spoznali.
Tento jeho odmietavý postoj k filozofii, všeobecne tak uctievanej a priam glorifikovanej "kráľovnej vied" mohol byť jedným z dôvodov, pre ktorý ho naša civilizácia skoro vôbec nedocenila, a preto zaznávala veľký význam a dôležitosť jeho astronomických výpovedí.
Určite to bola hlavne jeho averzia voči filozofii, že nemal v sebe onú nezmyselnú ctižiadosť, ktorú mali takmer všetci dôležití filozofi, snažiaci sa celé stáročia priam za každú cenu zaradiť a zoradiť všetky pozorovateľné fenomény do uzavretého, osobne podfarbeného kozmologického svetonázoru, väčšinou však nesprávneho.
Napriek svojej úžasnej vedeckej skromnosti prispel Aristarchos zo Samu ku konkrétnemu a správnemu spoznaniu kozmu viac, ako všetci antickí filozofi spolul On totiž videl vesmír tak, ako ho veda začala vidieť až o tisíc rokov neskôr!
Bol to predsa Aristarchos, ktorý hypoteticky objavil heliocentrický systém (nehybné Slnko v strede obiehajúcich planét), a takto sa dostal do hlbokého protikladu a rozporu voči všetkým štandardným mienkam o kozme, tak ako ho videli a vnímali oči.
Ako mohol prísť Aristarchos na takéto neobvyklé a kacírsky znejúce kozmologické myšlienkové konštrukcie, ktoré museli všetkým znieť úplne absurdne - to nevieme. Žiaľ, okrem jediného sa nezachovali ani jeho početné spisy. Vyučoval svojich žiakov, že Slnko je obrovskou veľkou hviezdou, okolo ktorej krúžia planéty a teda aj Zem.
Práve tak sa, podľa neho, neotáčali ani stálice okolo Zeme, ale Zem rotovala ako guľa vo vnútri sféry so stálicami. V dôsledku týchto svojich -povedzme, že hypotéz, pretože nevieme, na základe čoho sa dostal k tomuto skutočnému poznaniu - bol v stave správne a logicky vysvetliť aj striedanie dňa a noci. Nehybnosť stálic bola podľa neho daná tým (aj tu dokonale vystihol skutočnú podstatu mechaniky kozmu), že sa nachádzali vzhladom na našu planétu v obrovských vzdialenostiach, a tak nebolo možné pozorovať ich eventuálne vlastné pohyby.
Aká to len nepredstaviteľná genialita tkvela v mozgu Aristarcha?
Veď on mal v podstate už náš dnešný kozmický svetonázor, ktorý si utvoril a objavil sám, hoci nemal k dispozícii nič z toho moderného fyzikálneho a astronomického poznania, ktoré sa vyvíjalo pomaly a ten postupne celé dlhé stáročia po ňom!
Jeho fantastické špekulácie vznikli v čase, keď intelektuálne musel byť na svete úplne sám, pretože - až na niekoľko jeho oddaných žiakov - ho nebol nikto schopný nasledovať do jeho absolútne abstraktného sveta!
Reakcie jeho súčasníkov boli tomu adekvátne. Búrka rozhorčenia a pohoršenia nad jeho "bezbožníctvom a kacírstvom" bola velmi silná. Nenašiel sa ani len jediný z učených kolegov a veľkých duchov jeho vlastného národa, aby za neho pozdvihol svoj hlas. Jedine jeho žiak Seleukos, cudzinec z Babylónie, sa za neho zasadzoval.
A tak boli velkolepé predstavy Aristarcha oficiálne veľmi rýchlo zabudnuté. Dokonca aj veľký Koperník sa odvolával pri svojich heliocentrických teóriách nie na Aristarcha, ale na Hiketasa zo Syrakúz, Pytagorovho žiaka, ktorý len úplne mimochodom a stručnou nenápadnou formou uvažoval o možnosti pohybu Zeme.
Existujú pramene, ktoré tvrdia, že Koperník vedel aj o Aristarchových výpovediach, ale že to verejne nikdy nepriznal, aby celá sláva z vytvorenia nového kozmického svetonázoru ostala len jemu!?
Aj na taký zložitý problém, ako bolo stanovenie vzdialenosti Mesiaca a Slnka od Zeme, sa Aristarchos odvážil. Vedel aj to, že musí ísť o enormné vzdialenosti, to však už vyplývalo z jeho celkového pohľadu na kozmos. Pretože vtedy ešte neexistovala trigonometria, mohol sa len na základe svojej ostrovtipnosti dostať aspoň k relatívnym hodnotám - to značí, že mohol len vypovedat, kolkokrát je od Zeme dolej Slnko ako Mesiac. Jeho matematické predstavy, ktoré k tomu použil, boli dokonca správne, len jeho meracie metódy nedostatočné, čo však ani nemohlo byť ináč.
Dopracoval sa k výsledku, že Slnko je devätnásťkrát vzdialenejšie od Zeme ako Mesiac. Skutočný pomer je ale 387:1. Táto poľutovaniahodná, aj keď samozrejme ospravedlniteľná chyba však bola prebratá bez akéhokoľvek preskúmania všetkými ostatnými autoritami, a tak Aristarchova výpoveď o vzdialenostiach platila až do 17. storočia!
Naozaj je veľmi pozoruhodné a nanajvýš paradoxné, že tu sa mu slepo verilo, ale v iných, dôležitejších záležitostiach ho nebrali vážne!
A tak ostal geocentrický kozmologický svetonázor počas celej antiky aj stredoveku úplne bezvýhradne v tej forme, ako ho hlásali a postulovali predovšetkým Platón, Aristoteles a Ptolemaios. Zem je u nich síce guľa, spočíva ale pevne a nehybne v stredobode vesmíru a okolo nej sa otáča všetko to, čo na oblohe existuje.
