Von Braun sa narodil ako syn starej pruskej šľachtickej rodiny ako druhé dieťa baróna Magnusa von Brauna. Barón bol znamenitým poľnohospodárskym expertom, čo bolo takmer samozrejmosťou pri značnej rozlohe jeho poľnohospodárskych majetkov a preto by sa dalo takmer samozrejme očakávať, že jeho syn Wernher bude buď pokračovať v šľapajach svojho otca, alebo, ako to bolo zvykom v podobných prípadoch, bude sa uchádzať o miesto úradníka vo.vyšších vládnych kruhoch. Jeho osud sa však mal odvíjať úplne inakšie a úplne proti predstavám jeho barónskeho otca.
Démon kozmických priestorov učaroval Wernherovi už v útlom detstve a zmocnil sa ho tak, že mu upísal nielen svojho nadmerne inteligentného ducha, ale aj celé svoje srdce. A preto znela astronómia už jeho detským ušiam ako najkrajšie a najpútavejšie rozprávky. Najviac sníval o Mesiaci. "Môcť cestovať na Mesiac, skúmať kozmos, ale nie teleskopmi, ale na raketách,... Také fantastické perspektívy", povedal neskôr žurnalistom, "ma priťahovali takou mierou ako Kolumba jeho cesta do Ameriky."
Nikto v okolí nezdieľal jeho pocity a predstavy. Keď mal pätnásť, prečítal plný nadšenia knihu Obertha "Dobýjanie kozmu", ale jeho berlínski gymnaziálni profesori hovorili o ňom len ako o šarlatánovi. Otec a matka tiež nechceli nič počuť o podivných sklonoch svojho syna.
Vždy, ked mal čo len trochu času, išiel fajne do Berlin-Reinickendorfu na skúšobný raketový pozemok a už po roku pomáhal profesorovi Oberthovi pri uvádzaní rakiet, plnených tekutým palivom, do pohybu. Za necelý rok sa mladý pomocník stal doslova hviezdou v skúšobni rakiet, čo napokon akceptovali aj jeho rodičia. Ešte nemal ani dvadsať rokov, ked” - a to ako prvý nemecký vedec - podpísal zmluvu s armádou.
Na tomto mieste je zaiste dovolená otázka: Vedel, čo robí? Vedel, že vojenská mašinéria nepozná väčší záujem ako využívať najmodernejšie poznatky vedy, aby tak urobila svoju vojenskú techniku ešte perfektnejšou v masovom ničení ľudstva?
O mnoho rokov neskôr o tom von Braun poznamenáva:
"Versaillská zmluva mlčí o raketách, a teda nezakazuje ich výrobu. Armáda sa pokúšala získať znovu svoju moc za každú cenu. My sme potrebovali obrovské sumy a pretože armáda nám chcela pomôcť, nestarali sme sa privelmi o neskoršie možné následky našej práce. Ostatne roku 1932 sa nám zdala myšlienka vojny úplne absurdná. Fašisti ešte nemali politickú moc."
Od 1.10.1932 pracoval von Braun u inžiniera Dornberga vo vojenskom zbrojnom úrade na problémoch raketovej techniky a roku 1934 promoval na túto tému na berlínskej univerzite. V nasledujúcom roku sa zúčastnil hľadania vhodnejšieho pozemku pre odpaľovanie rakiet a objavil Peenemún-de (neskôr zlopovestné miesto hitlerovského Nemecka) na ostrove Usedom, kde voľakedy poľoval na divé kačky jeho starý otec. Dorneberger opisuje svojho chránenca a obľúbenca takto: "Jeho bohatá fantázia nepoznala nijakých hraníc. Často videl už ako hotovú realitu to, čo sa ešte v jeho neustále pracujúcom duchu nejasne rodilo. Sníval a rojčil o grandióznom, veľkolepom, nekonečnom, ďaleko v budúcnosti ležiacom. Mal priam neuveriteľnú schopnosť obsiahnuť, vypracovať a ďalej rozvinúť z obrovského množstva literatúry, odborných rozhovorov, návštev iných firiem, práve to, čo bolo pre nás najpotrebnejšie a vedieť to potom použiť na tom najoptimálnejšom mieste. Všetko ostatné zabudol a odhodil od seba ako neužitočnú záťaž.
Spočiatku robil veľa myšlienkových skokov, nebol konzekventný, ale len potiaľ, kým nezískal jasnú predstavu o tom, čo chcel obsiahnuť. Potom bol však nesmierne cieľavedomý a húževnatý. Nepoznal nijaké prekážky a rozptyľovanie, sústredene sledoval len svoju cestu."
Jedinečná genialita von Brauna je tým prekvapujúcejšia a zarážajúcejšia, že pri svojom vývoji nemal v detstve a mladom veku prakticky nikoho, kto by mu bol sprostredkoval (tak ako to bolo u veľkej väčšiny podobných géniov) niečo z toho, čo neskôr robil, alebo aspoň niekoho, kto by mu bol odovzdal nejaký "spúšťací impulz". Práve naopak, všetci boli proti jeho plánom. Vyzeralo to tak, akoby to, čím sa neskôr stal, bolo už od samého počiatku v ňom.
Prvá raketa pre armádu bola postavená roku 1936. Nebola však ešte vhodná ako nosná. Desať rokov trval vývoj rakety V2 pod von Braunovým vedením a v októbri 1942 bola po prvý raz nasadená. Až do konca vojny ich bolo vyrobených 5000. Najmä v Belgicku a južnom Anglicku spôsobili značné škody na životoch a na objektoch.
Po vojne je Wernher von Braun aktívny v USA, kam sa dostal ako zajatec aj s ďalšími špičkovými nemeckými vedcami, činnými v nemeckej armáde. Nebolo mu však súdené, aby sa stal prvým mužom na svete, ktorý vyšle vo svojej rakete po prvý raz človeka do kozmu. Ním sa stal sovietsky konštruktér Sergej Pavlovič Koroľov. V nijakom prípade to však nebolo zlyhanie von Brau-na, ale jednoznačne amerických politikov, ktorí doslova "zaspali" ruský vývoj v tejto oblasti a zanedbali vlastný.
Von Braun pokračoval v realizácii svojich snov z mladosti na projekte Apolla. Predtým pracoval na vývoji rakety Redstone pre armádu USA, ktorá bola skonštruovaná z technicky prepracovanej V2 a ktorá po prvý raz štartovala 20.8.1953, aby potom 31.1.1958 vyniesla prvý americký satelit na obežnú dráhu Zeme.
Na jednej z verzií rakety Redstone lietali aj prví americkí astronauti a z nej vznikli aj stále silnejšie nosné rakety typu Saturn. Týmito sa aj splnil prastarý sen ľudstva a mladícky sen von Brauna. Posádka Apolla 11, vynesená raketou Saturn, pristála po prvý raz na Mesiaci 20.7.1969.
Pri jej štarte z Cápe Kennedy bol prítomný aj Hermann Oberth. Pre Wernhera von Brauna sa skončila najosudovejšia epocha jeho života. Všetky jeho smelé detské fantázie sa mu splnili. V roku 1970 odchádza do Washing-tonu, aby tam prebral dôležité miesto v ústrednej správe NASA. Vo veku šesťdesiatpäť rokov umiera na rakovinu.
