Predstavte si svet bez inštitúcií. Je to svet, kde sa akoby rozplynuli hranice medzi krajinami a zostáva iba jedna nekonečná zem, ktorou križujú ľudia a hľadajú komunity, čo už neexistujú. Neexistujú vlády, a to ani celonárodné, ani miestne. Neexistujú školy alebo univerzity, neexistujú knižnice alebo archívy, niet žiadneho prístupu k informáciám. Niet kín, divadiel a, samozrejme, televízie. Rozhlas funguje len občas, ale signál je skreslený a takmer vždy vysielajú v cudzom jazyku. Noviny už nevyšli celé týždne. Nefungujú železnice, nejazdia motorové vozidlá, mlčia telefóny, telegramy nechodia, pošta nepracuje, nie je žiadne komunikačné spojenie okrem toho, čo si ľudia ústne odovzdávajú jeden druhému. Nefungujú ani banky, ale to nie je až taký problém, lebo peniaze nemajú žiadnu cenu. Obchody sú pozatvárané, lebo nikto nemá nič na predaj. Nič sa nevyrába, veľké továrne a výrobné strediská boli zničené alebo rozobraté, podobne ako väčšina iných budov. Nie sú žiadne nástroje, s výnimkou tých, ktoré sa dajú vyhrabať z rozvalín. Niet žiadneho jedla.Neexistuje právo a poriadok, lebo niet polície a súdy nefungujú. V istých oblastiach prestáva byť jasné, čo je správne a čo je zlé. Ľudia si pomáhajú k čomukoľvek bez toho, aby sa trápili, kto je skutočným majiteľom – vlastne aj pocit vlastníctva sa do veľkej miery vytratil. Tovar patrí tým, ktorí sú dostatočne silní, aby si ho obránili a tým, ktorí sú ochotní za jeho ochranu položiť aj život. Ulicami blúdia ozbrojení muži, berú si, čo chcú a vyhrážajú sa každému, kto im príde do cesty. Ženy všetkých sociálnych tried a vekových kategórií prostituujú za jedlo a ochranu. Hanba neexistuje. Neexistuje morálka. Ide len o prežitie.
Moderné generácie si len ťažko dokážu predstaviť takýto obraz sveta mimo hollywoodskych scenárov. No dodnes ešte žijú státisíce tých, ktorí zažili presne takýto svet – a to nie kdesi v zabudnutých kútoch zemegule, ale priamo v srdci kontinentu, ktorý bol považovaný za jeden z najstabilnejších a najrozvinutejších. Vo veľkých častiach Európy v rokoch 1944 a 1945 zavládol na dlhé mesiace chaos. Druhá svetová vojna – nepochybne najničivejšia vojna v histórii – nezdevastovala iba fyzickú infraštruktúru, ale aj inštitúcie, ktoré držali jednotlivé krajiny pokope. Politický systém sa rozpadol až do takej miery, že americkí pozorovatelia varovali pred možnou celoeurópskou občianskou vojnou.
Vedomá fragmentácia komunít zasiala neprekonateľnú nedôveru medzi susedmi; vďaka všeobecnému hladu sa otázka osobnej mravnosti stala nepodstatnou. „Európa,“ napísali v marci 1945 New York Times, „je v stave, ktorý nedokáže pochopiť žiaden Američan.“ Stal sa z nej „Nový temný kontinent.“ Že sa Európa dokázala vymaniť z tohto bahna a stať sa prosperujúcim, tolerantným kontinentom, je takmer zázrak. Pri pohľade na rozsah a tempo rekonštrukcie – prebudovanie ciest, železnič-ných tratí, tovární, ba až celých miest – má človek nutkanie vidieť len samý pokrok. Podobne úžasné je aj politické znovuzrodenie Západu, najmä rehabilitácia Nemecka, ktoré sa za niekoľko rokov dokázalo transformovať z vydedenca na zodpovedného člena európskej rodiny. V povojnových rokoch sa zrodila aj nová túžba po medzinárodnej spolupráci, ktorá priniesla nielen prosperitu, ale aj mier. Desaťročia po roku 1945 sú oslavované ako najdlhšie obdobie medzinárodného mieru v Európe od čias Rímskej ríše.Nečudo, že tí, ktorí píšu o povojnovom období – historici, štátnici i ekonómovia – ho často zobrazujú ako dobu, keď Európa vzišla z popola deštrukcie ako vták Fénix. V zmysle tohto postoja pre nich koniec vojny neznamená iba koniec represií a násilia, ale aj duchovné, mravné a hospodárske znovuzrodenie celého kontinentu. Nemci nazývajú bezprostredné mesiace po skončení vojny Stunde Null(Hodina nula) – čo v princípe znamená, že sa vyčistil štít a história sa mohla začať nanovo.Netreba mať však veľa predstavivosti, že je to priveľmi ružový obraz povojnovej histórie.
Predovšetkým treba povedať, že vojna sa jednoducho neskončila Hitlerovou porážkou. Konflikt takého rozsahu, akou bola II. svetová vojna, sprevádzaný menšími občianskymi šarvátkami sa zastavuje mesiace, ak nie roky a samotný koniec nastáva v rôznom čase a v rôznych častiach Európy. Napríklad na juhu Talianska na Sicílii sa všetko skončilo na jesen 1943. Vo Francúzsku sa pre väčšinu obyvateľstva vojna skončila o rok neskôr na jeseň 1944. Naopak, v niektorých častiach východnej Európy pokračovalo násilie dávno po Dni víťazstva. Titove jednotky bojovali s Nemcami v Juhoslávii minimálne do 15. mája 1945. Ešte niekoľko rokov po skončení hlavnej vojny pokračovali občianske vojny, najprv vyvolané nacistami, v Grécku, Juhoslávii a v Poľsku; nacionalistickí partizáni na Ukrajine a v pobaltských štátoch pokračovali v boji proti sovietskym jednotkám až niekedy do 50. rokov. Niektorí Poliaci dokonca tvrdia, že II. svetová vojna sa skončila iba nedávno: pretože sa konflikt oficiálne začal inváziou nacistov a Sovietov do ich krajiny, vojna sa mohla skončiť iba vtedy, keď v roku 1989 opustil Poľsko posledný sovietsky tank. Mnoho ľudí v pobaltských krajinách to vníma rovnako: v roku 2005 prezidenti Estónska a Litvy odmietli pozvanie Moskvy na oslavy 60. Výročia. Dňa víťazstva na základe tvrdenia, že prinajmenšom do ich krajín prišla sloboda až začiatkom 90. rokov. Ak vezmeme do úvahy studenú vojnu, ktorá bola vo svojej podstate pretrvávajúcim konfliktom medzi východnou a západnou Európou, a niekoľko národných povstaní proti sovietskej nadvláde, potom tvrdenie, že povojnové roky sú érou nerušeného mieru, pôsobí zúfalo prehnane.
Podobne dubiózna je aj koncepcia Stunde Null. Nepochybne nedošlo k žiadnemu vyčisteniu štítu, akokoľvek si to nemeckí štátnici želali zo všetkých síl. Povojnová vlna pomsty a trestu sa preliala v každej oblasti európskeho života. Celé národy prišli o svoje územia a majetky, vládami a inštitúciami sa prehnali čistky a celé komunity boli terorizované za to, čoho sa mali údajne dopustiť počas vojny. Najhoršia pomsta bola zameraná na individuálne osoby. Nemeckí civili boli bití, zatýkaní, využívaní na otrocké práce, či prosto vraž-dení po celej Európe. Vojaci a policajti, ktorí spolupracovali s nacistami, boli zatýkaní a mučení. Ženy, ktoré sa vyspali s nemeckými vojakmi, boli vyzliekané, ostrihané, poliate dechtom a hnané po uliciach. Boli znásilnené milióny nemeckých, maďarských a rakúskych žien. Nešlo o žiadne vyčistenie štítu, naopak, povojnové roky vyvolali spory medzi komunitami a národmi a mnohé z nich pretrvávajú až dodnes.Koniec vojny neznamenal žiaden zrod novej éry etnickej harmónie v Európe. V skutočnosti sa v mnohých častiach Európy mnohé etnické napätia zhoršili. Židia sa naďalej stávali obeťami prenasledovania presne tak, ako vo vojne samotnej. Menšiny sa všade znovu stali politickými terčmi, čo v mnohých častiach kontinentu viedlo k podobne odporným zverstvám, aké spáchali nacisti. Povojnové roky logicky znamenali koniec nacistického úsilia kategorizovať a segregovať jednotlivé rasy. Medzi rokmi 1945 až 1947 však boli v najväčších etnických čistkách ľudskej histórie z vlastných krajín vyhnané desiatky miliónov mužov, žien a detí. Toto je téma, o ktorej neradi diskutujú všetci obdivovatelia „európskeho zázraku“, nehovoriac o tom, že jej vôbec nerozumejú. Dokonca i tí, ktorí majú poznatky o vyhnaní Nemcov, netušia skoro vôbec nič o iných, podobne vyhnaných menšinách vo východnej Európe. Kultúrna diverzita, ktorá bola predtým, ba i počas vojny integrálnou časťou európskej krajiny, dostala svoj konečný úder vlastne až po skončení vojny.Je o to pozoruhodnejšie, že rekonštrukcia Európy sa začala práve uprostred toho všetkého. Ale práve preto, že koniec vojny trval tak dlho, trvalo dlho aj naštartovanie tejto rekonštrukcie. Ľudia, žijúci v rozvalinách zdevastovaných európskych miest, sa väčšmi sústredili na problémy súvisiace s každodenným prežitím, než na znovuvybudovanie základových blokov spoločnosti. Boli hladní, olúpení a zatrpknutí po rokoch utrpenia, ktoré museli podstúpiť – skôr než mohli byť motivovaní, aby začali s rekonštrukciou, museli ventilovať svoj hnev, pochopiť, čo sa to stalo, a prežiť svoj smútok.
Po celej Európe začali preberať moc nové orgány, ktoré tiež potrebovali čas na to, aby sa mohli stabilizovať. Ich hlavnou prioritou nebolo vyčistiť ruiny, zreparovať železničné trate či znovuotvoriť továrne, ale ustanoviť svojich zástupcov a rady v každej oblasti jednotlivých krajín. Tieto rady si museli získať dôveru ľudí, z ktorých väčšina sa za šesť rokov organizovaného zverstva naučila pristupovať ku všetkým inštitúciám s mimoriadnou opatrnosťou. Za takýchto okolností bolo ustanovenie akého takého práva a poriadku, nehovoriac o samotnej fyzickej rekonštrukcii, viac-menej ilúziou. Boli to iba nezávislé entity – spojenecké armády, OSN a Červený kríž, ktoré mali autoritu alebo dostatok ľudskej sily pokúsiť sa o niečo také. Tam, kde tieto entity chýbali, vládol chaos. Príbeh Európy v bezprostrednom období po vojne preto nie jeprimárne o rekonštrukcii a rehabilitácii – ale predovšetkým je príbehom o prepade do anarchie.
Ukážka je z knihy: Krutý kontinent (autor: Keith Lowe, Vydavateľstvo: Premedia, 2014), ktorú si môžete zakúpiť na odkaze nižšie:
