O začiatkoch modernej doby možno povedať, že strojcom jej nového svetonázoru bol Kopernik, ale že naozaj začala až Galileom Galileim.
Každý dobre vie, koľko ťažkostí spôsobila tomuto vynikajúcemu učencovi cirkev, no určite vie málokto, že keď mal štrnásť rokov a trpel ťažkou očnou chorobou, pomýšľal vážne na to, že sa stane mníchom. Bol to však jeho otec, ktorý ho od tohto úmyslu odhovoril.
Otec, sám dobrý matematik a hudobník, chcel, aby syn študoval medicínu. Na univerzite v Pise však mladý muž veľmi rýchlo objavil záľubu v matematike a netrvalo dlho, a mal preštudované celé Euklidove "Základy". Potom už nechcel počuť o ničom inom. Otec napokon privolil, ked sa sám presvedčil o enormných matematických znalostiach svojho syna, aby študoval matematiku.
Vo štvrtom roku na univerzite však mladý Galileo prerušuje štúdium (nedostatok financií?) a vracia sa domov, do Florencie a ďalej sa učil sám. Študoval predovšetkým Archimeda, skúmal ťažiská rôznych telies a podával k nim dôkazy.
Ako dvadsaťdvaročný súkromne vyučuje v Siene a Florencii, o rok neskôr podniká prvú cestu (študijnú) do Ríma. V roku 1589 mu univerzita v Pise ponúkla miesto profesora matematiky, ktoré však bolo veľmi úboho dotované (60 scudo, profesor medicíny dostával ročne 2000 scudo). V tom čase robí svoje svetoznáme pokusy (podľa legendy na šikmej veži mesta) s telesami nachádzajúcimi sa vo volnom páde a dokáže, že všetky telesá padajú k zemi rovnakou rýchlosťou, čím vyvráti až dovtedy platné tvrdenie Aristotela, že ťažké telesá padajú k zemi rýchlejšie ako ľahké.
Roku 1592 odchádza na univerzitu v Pádové, kde má o niečo väčší plat, ale blízkosť svetoznámych Benátok zvyšuje možnosť privyrobenia si prostredníctvom súkromných hodín. Zhotovuje aj dobre platené horoskopy, hoci osobne astrológiu neuznáva. Po dvoch rokoch v Pádové dostáva ťažkú artritídu, ktorá ho prenasleduje celý život a často ho núti ľahnúť si do postele.
V roku 1597 sa v niekoľkých súkromných listoch hlási k učeniu Koperníka, čo v tom čase bolo značne nebezpečné. O tri roky neskôr pracuje s veľkou húževnatosťou na konštrukcii vlastného zlepšeného teleskopu a dosiahne na ňom až tisícnásobné zväčšenie - tým sa stane vlastníkom najvýkonnejšieho teleskopu na svete a stáva sa prvým človekom, ktorý môže veľmi podrobne pozorovať Mesiac, pričom objaví, že jeho povrch je podobný zemskému - plný vrcholov a údolí.
Po celej sérii takýchto pozorovaní mu vychádza kniha "Sidereus Nuncius", venovaná jeho neskoršiemu priaznivcovi Cosimovi Medicimu, mužovi, ktorý sa svojimi peniazmi a politickou mocou najviac zaslúžil o florentskú renesanciu. V knihe hovorí o.i. o objavení štyroch mesiacov Jupitera a o nespočetných stáliciach na oblohe, ktoré voľným okom nemožno vidieť. Zároveň sa uchádza o prijatie do služieb u vplyvného Cosima Mediciho, ktorý ho prijíma a Galilei dostane na svoje pomery kráľovský plat 1000 scudo a titul prvého matematika a filozofa veľkovojvodu Toskánska. V tom čase sa rozchádza so svojou družkou - nebol s ňou ženatý, čo tiež svedčí o neuveritel nej voľnosti myslenia tohto veľkolepého ducha - s ktorou mal tri deti. Už na dvore Mediciho pozoruje nepravidelnú formu Saturna a omylom ju prehlasuje za dva jeho satelity, objavuje fázy Venuše a začína s dlhodobými pozorovaniami slnečných škvŕn.
V roku 1611 podniká Galileo druhú návštevu Ríma, kde je členmi Col-legia Romana oslavovaný ako veľký objaviteľ a prijatý za člena Akadémie. Inkvizítor kardinál Bellarmin sa dopytuje u Collegia na správnosť Galileo-vých objavov a Christof Clavius ich potvrdzuje. Po návrate do Florencie sa Galileo venuje ďalším dôkladným pozorovaniam mesiacov Jupitera a pokúša sa exaktne určiť dobu ich obehu. Z tohto dôvodu konštruuje istý druh mikrometra a kombinuje ho so svojím teleskopom. Pozoruje dokonca aj planétu Neptún - v tom čase ešte neznámu - ale nepríde na to, že ide o planétu slnečného systému, a tak jej objavenie sa uskutoční až roku 1864. Medzičasom veľmi narastá dopyt po jeho teleskopoch, tak si otvára dielňu, kde ich zhotovujú podľa jeho plánov. Vo Florencii (a nielen tam) sa však zo strany cirkevných kruhov začínajú ozývať hlasy proti odvážnym Galileiho tézam, ktoré podporujú ''kacírske” učenie Kopernika, protirečiace cirkvou akceptovanému ptolemaiovskému svetonázoru (ktorý vraj jediný je správny, pretože Boh stvoril Zem ako nehybný bod vesmíru, okolo ktorého sa všetko otáča) a páter Lorini usporadúva prednášku, kde vyslovuje argumenty proti pohybu Zeme. Galileo píše list svojmu priateľovi Castellimu, profesorovi matematiky na univerzite v Pise, v ktorom hovorí o vzťahu viery a náboženstva. Istými intrigami sa páter Lorini dostane ku kópii listu, vsúva do nej vety, ktoré Galileo nepovedal a posiela ju na preskúmanie do Ríma.
Ešte roku 1612 napísal Galileo svoje známe "Discorso" - "Diskusie" o veciach, ktoré sú vo vode - je to jeho odpoveď na kontroverziu, ktorú mal s aristotelikmi, obzvlášť s Lodovicom delle Colombe, o správaní sa plávajúcich telies.
Koncom roka 1614 verejne napadne páter Caccini Galileiho počas svojej kázne vo Florencii a uvedie tým do chodu prvé ostrejšie spory medzi cirkvou a koperníkovsko-galileovským heliocentrizmom. Ich predbežným vyvrcholením bude o dva roky neskôr "Dekrét", v ktorom je jeho nové učenie odsúdené, ale môže sa o ňom diskutovať.
Tesne predtým odovzdal Galilei pri svojej tretej rímskej ceste kardinálovi Orsinimu exemplár svojich "Discorso" (Diskusie o prílive a odlive), kde sa pokúša demonštrovať Koperníkovu teóriu ako najpravdepodobnejšiu, ale jeho námaha bola neúspešná.
Bellarmin oficiálne napomína Gaíileiho, aby ďalej neobhajoval mylnú Koperníkovu tézu, voči jeho ostatným prácam však v oficiálnych kruhoch nikto nič nenamieta. Po návrate do Florencie vyjednáva Galilei so Španielskom o využití svojich nových astronomických objavov pre moreplaveckú navigáciu, pričom pracuje ďalej na zlepšení svojho teleskopu tak, aby ho bolo možné používať aj na mori.
V roku 1620 napíše kardinál Maffeo Barberini - neskôr známy ako pápež Urban VIII., najtvrdší odporca Galileiho - na jeho počesť oslavnú hymnu "Adulatio perniciosa" - "Zlomyseľné lichôtky", kde vysoko vyzdvihuje jeho génia. O tri roky neskôr uverejňuje Galilei spis "II Sagiatore" - "Mudrc", ktorý je ironickou odpoveďou na predošlú prácu Grassiho, člena rímskeho Colle-gia - Kniha astronomická a filozofická, kde tento atakuje jeho názory o kométach. Polemický a výsmešný štýl použitý v "II Sagiatore" vyvoláva voči Galile-imu intenzívne nepriateľstvo nielen Grassiho, ale celého Collegia. V tom istom roku sa Barberini stáva pápežom a Galileo pozerá do budúcnosti s veľkým a oprávneným optimizmom, veď najvyšší úrad cirkvi prebral jeho veľký prívrženec - keby však len bol tušil, ako veľmi sa sklame!
O rok nasleduje jeho štvrtá cesta do Vatikánu. Pápež mu udelí šesť dlhých audiencií, množstvo vzácnych darov a odporúčajúcu listinu pre tos-kánskych regentov. Pápež ho povzbudí, aby uverejnil svoje myšlienky o koz-mológii. Galileo sa preto odváži vo svojej odpovedi na Ignolisovo Disputatio overiť si, ako ďaleko môže teraz zájsť a označí kopernikovskú hypotézu za najlepšiu teóriu. Jeho argumenty ostanú bez protirečenia.
V nasledujúcom období vylepšuje mikroskop, ktorý sám vynašiel, skúma problém prílivu a odlivu a začína vypracovávať svoj "Dialogo", paralelne k tomu sa zaoberá problematikou hydrauliky.
V roku 1630 je hotový jeho "Dialogo", skvelé zhrnutie všetkých dôkazov správnosti kopernikovskej teórie v rámci rozhovorov medzi zastupiteľmi tejto hypotézy a zástancami ptolemaiovskej hypotézy. Zároveň cestuje po piaty raz do Ríma, aby dosiahol súhlas na vydanie svojej práce, dochádza však k viacnásobnému odsunutiu termínu vytlačenia kvôli nerozhodnosti teológa Riccardiho, ktorý je zodpovedný za rímsku imprimatúru, nakoniec predsa len dá svoje povolenie, ale zodpovednosť za vydanú prácu prenesie na florentského inkvizítora. Benátska republika prisľúbi Galileimu okamžitú publikáciu diela, ktoré konečne vychádza roku 1632. Ale na nariadenia pápeža, ktorý sa cíti niektorými jeho časťami osobne dotknutý - čo mu však nahovoria hlavne jeho poradcovia, najmä jezuiti Collegia Romano - je jeho predaj striktne zakázaný. Galilei dostane príkaz dostaviť sa pred rímsku inkvizíciu, je však ťažko chorý, tak mu je povolené presunutie termínu - avšak s výhražkou, že ak sa nedostaví ani potom, privedú ho v reťaziach. Odmieta ponuku azylu v Benátkach, pretože sa cíti v práve a chce sa sám obhajovať. Keď sa objaví v Ríme, inkvizícia začne okamžite s jeho vypočúvaním. Galilei dokáže veľmi presvedčivo, že všetky argumenty proti obsahu práce sú alebo bezvýznamné, alebo nedokázateľné, a tak je odsúdený len na základe jednej chybnej alebo sfalšovanej poznámky z aktov týkajúcich sa jeho procesu s kardinálom Bellarminom ešte roku 1616, kde mu tento ako veľkoinkvizítor zakázal rozširovať Koperníkove učenie.
Zvyšok života musí stráviť v domácom väzení v Arcetri, kde na neho dozerá inkvizícia, predtým však ešte musel verejne odvolať svoje učenie. Legenda hovorí, že keď to urobil a prehlásil, že otáčanie Zeme je nepravdou, dodal potom pre seba a pre najbližších okolo neho: "A predsa sa točí".
Ostávajúce roky trávi usilovnou vedeckou prácou, napriek zosilňujúcej sa slepote. Venuje sa predovšetkým mechanike a pohybom. V Holandsku, ktoré mu je veľmi zaviazané za zásluhy o moreplavbu, vychádzajú viaceré jeho práce a v Štrasburgu vyjde dokonca aj jeho zakázaný "Dialogo".
Všetky Galileiho zásluhy na rozvoji prírodných vied nie je možné ani len vymenovať. Bol prvým, kto sa zaslúžil o metodické zavedenie experimentu ako neodmysliteľnej súčasti prírodných vied. V roku 1835 dáva pápež vyškrtnúť "Dialogo" z indexu, roku 1893 reviduje Lev XII. vzťah vedy a náboženstva presne v zmysle Galileiho a roku 1979 ho Ján Pavol II. rehabilituje celkom a úplne!
