Anglickému vidieckemu lekárovi Edwardovi Jennerovi dopomohla len náhoda, že sa mu navždy dostalo nehynúcej slávy a že patrí k najvýznamnejším postavám histórie. Stal sa prvým oficiálne uznaným vedcom, ktorý vyvinul a rozšíril očkovaciu techniku ako preventívne medicínske opatrenie proti strašným a obávaným kiahniam, ktoré kosili v Európe prevažnú väčšinu obyvateľstva.
Kiahne boli rozšírené skoro po celom svete, najmä v Cíne, Indii a v Severnej a Strednej Amerike, a ich najčastejšími obeťami boli deti. Mnoho ľudí, ktorí prežili túto chorobu, ostalo navždy poznačených veľkými jazvami po celom tele, predovšetkým na tvári.
Jenner nebol človekom, ktorý očkovanie vynašiel, ani sa nezaoberal nijakým lekárskym výskumom. Už dávno pred ním sa hľadalo a skúšalo všeličo, čo by nejakým spôsobom zabránilo vypuknutiu nebezpečných a vražedných kiahní. V Dejinách Anglicka od Macaulaya možno nájsť riadky týkajúce sa smrti kráľovny Márie, manželky Viliama Oranžského: "Táto choroba je najstrašnejším poslom smrti. Cholera je síce nebezpečnejšia a hroznejšia, ale nenavštevuje Európu častejšie ako raz alebo dva razy počas života, kiahne sú však neustále prítomné a ľudia musia stále žiť v nebezpečí, že ich zasiahnu. Koncom roka 1694 prenikla táto choroba až do paláca, kde zasiahla i mladú, krásnu, prekvitajúcu kráľovnú, ktorá prejavila v najťažšej hodine svojho života neobvyklú veľkosť a statočnosť. Vydala príkaz, aby každá dvorná dáma, ba dokonca i každý obyčajný sluha, ktorí ešte kiahne nemali, okamžite opustili palác. Krátko nato sa uzavrela do svojich komnát a odovzdane čakala na smrť."
Pôvod kiahní bol nejasný, v Európe 17. storočia však patrili k najobávanejším epidémiám, pretože na rozdiel od cholery alebo týfusu (ktoré boli
takmer výlučne chorobami chudoby) postihovali všetky spoločenské vrstvy, lekárom bolo všeobecne známe, že ak niekto prežil toto ochorenie, potom ostal už do konca života imúnny. Táto skutočnosť viedla v Ázii k tomu, že sa tu už stáročia očkovalo. Indické vedy sa o tom zmieňujú: "Vezmi z niektorého kiahňového vredu na špičku ihly trochu tekutiny a vpichni ju do ramena. V tele vznikne horúčka, čo má za následok, že choroba bude prebiehať ľahšie a pacient sa spravidla rýchlo vylieči." Takéto liečenie preniklo neskôr i do Turecka a správa o tejto metóde sa dostala do Anglicka roku 1717 prostredníctvom lady Mary Wortley Montagau, manželky britského konzula v Istanbule.
V liste priateľke píše: "Kiahne, ktoré u nás prebiehajú tak strašne a pritom sú i veľmi rozšírené, tu majú úplne ľahký priebeh vďaka "zátkovaniu", ako sa to v Turecku nazýva. Je tu veľké množstvo starších žien, ktoré sa tým zaoberajú a vykonávajú tento jednoduchý zákrok koncom septembra, keď je už po veľkých horúčavách. Za týmto účelom sa stretne okolo pätnásť ľudí, všetko takí, ktorí chcú dostať slabé kiahne, aby sa tak vyvarovali kiahní ťažkých. Potom k nim príde stará žena s orechovou škrupinou, plnou kiahňového výlučku, otvorí im veľkou ihlou vénu, do ktorej vleje trochu tekutiny."
Po návrate do Anglicka lady Mary urobila z tejto záležitosti svoj život-p ný cieľ a všade propagovala tento zákrok. Zátkovanie, alebo turecké očkovanie však malo nevýhodu, že mu nebolo možné bezvýhradne dôverovať, ^pretože pacient neraz dostal namiesto profylaktickej dávky oveľa väčšie množstvo, čo malo za následok ťažký priebeh choroby alebo i smrť.
Takéto očkovanie bolo v Anglicku známe už viac rokov, keď Jenner začal so svojimi pokusmi, takže veľmi dobre vedel o nedostatku používanej metódy, a bolo mu jasné, že je potrebné nájsť lepšiu a účinnejšiu prevenciu.
Úplne náhodne počul od istého sedliackeho dievčaťa, pasáčky kráv, ako presvedčivo tvrdila, že už nedostane kiahne, lebo už mala kravské kiahne. Táto poznámka mu nedala spať a neustále premýšľal, ako by bolo možné nájsť cestu, prostredníctvom ktorej by sa dalo ľudstvo oslobodiť od tohto ťažkého súženia.
Nakoniec prišiel na myšlienku odobrať trochu hnisu z vyrážok jedného dievčaťa napadnutého kravskými kiahňami a preniesť ho do krvi dvom chlapcom, bývajúcim v susedstve. O niekoľko dní neskôr ich injekčné infikoval pravými kiahňovými mikróbmi a nestalo sa im nič - neochoreli. Svoj pokus zopakoval ešte niekoľkokrát s inými deťmi, vždy s rovnakým úspechom.
Bol si úplne istý, že kravské kiahne, ktoré sa prenášali aj na človeka, neboli také nebezpečné, ale naopak, pôsobili na ľudský organizmus imúnne proti životunebezpečným pravým kiahňam. Svoje skúsenosti a pozorovania spísal do krátkej správy a zaslal ju na Royal Society, kde ju však odmietli.
V roku 1798 opäť uverejnil o svojom očkovaní správu, i tá bola prijatá v Anglicku pomerne ľahostajne.
Jenner mal však šťastie, pretože o rok neskôr prejavili o jeho myšlienku záujem rakúske zdravotné úrady a začali robiť vlastné experimenty. V priebehu dvoch rokov dokázali účinnosť jeho metódy, a tak na základe popularity v Rakúsku sa mu napokon dostalo zaslúženého uznania aj vo vlasti.
Jeho princíp očkovania sa začal veľmi rýchlo šíriť po celom Anglicku a u námorníctva a v armáde sa dokonca stalo povinným. Netrvalo dlho a jeho metóda sa rozšírila do všetkých krajín. Jenner bol veľmi skromným človekom, na svojom objave nechcel zarobiť a preto ponúkol svoju metódu bez nároku na odmenu.V roku 1802 mu však britský parlament z vďačnosti za jeho zásluhy odsúhlasil odmenu 10 000 libier a o niekoľko rokov neskôr ju ešte zdvojnásobil. Stal sa svetoznámym mužom a dostalo sa mu ešte počas života oficiálneho uznania.
