Aj tento muž vďačí za svoj objav, ktorý patrí k najdôležitejším v oblasti fyziky, náhode, ako v ľudovej múdrosti "Kto hľadá, ten nájde" (i keď nie vždy to, čo hľadá).
Bol jediným dieťaťom kupca Friedricha Rôntgena a narodil sa v Rem-scheide. Keď mal tri roky, vysťahovali sa jeho rodičia do holandského Apel-doornu, kde začal chodiť do školy a neskôr študoval v Utrechte techniku. Bol dobrým študentom a všetko naznačovalo skvelej akademickej kariére. Urobil však niečo, čo urobiť nemal - dovolil si v triede namaľovať na pec karikatúru jedného z profesorov a tak u neho pri maturite neprešiel. Sklamaný Rôntgen sa rozhodol pokračovať v štúdiách na Technickej škole v Zúrichu, kde roku 1868 absolvoval inžinierske skúšky a o rok neskôr promoval prácou "Štúdia o vlastnostiach plynov" za doktora fyziky.
Mladý doktor mal teraz všetky dôvody na to, aby sa mohol tešiť a užívať neskalenú radosť o to viac, že sa konečne mohol oženiť so svojou starou láskou Bertou, dcérou majiteľa hostinca. Keď ho však zobral za asistenta jeho obľúbený učiteľ a priateľ August Kundt so sebou na univerzitu vo Wurzburgu, dostal sa do nepríjemnej situácie - spomienky na nešťastnú karikatúru znova ožili - pretože wurzburská univerzita, veľmi hrdá na svoju starú tradíciu, mu nepovolila habilitáciu, lebo nemal nijakú "poriadnu maturitu", ako stálo v písomnom odmietnutí jeho žiadosti. Jeho "hriech" z mladosti mu teda spôsobil ďalšie nepríjemnosti a nejednu sužujúcu chvíľu. Napokon sa
predsa len všetko obrátilo k dobrému roku 1872, keď Kundta povolali na univerzitu do Štrasburgu, dal si však podmienku, že miesto prijme len vtedy, ak umožnia habilitáciu Rôntgenovi. V tom čase si už ale vysoký, štíhly učenec Rôntgen urobil meno vo vedeckých kruhoch viacerými, nanajvýš presnými fyzikálnymi meraniami a skúškami v oblasti experimentálnej fyziky.
Navonok pôsobil ako klasický reprezentant svojho stavu - zdržanlivý, nenáročný vo svojich osobných potrebách, koncentrovaný a hĺbavý, veľmi kritický voči kolegom, ale i voči sebe. Vyznačoval sa tým, že všetky svoje experimenty a merania dokumentoval precíznymi matematickými vzťahmi a úvahami. Svojím študentom veľmi často zdôrazňoval, že dobrý fyzik potrebuje predovšetkým tri veci - matematiku, matematiku a do tretice zase len matematiku.
V novembri 1895 sa udialo to, čo ho navždy zapísalo zlatými písmenami do análov fyziky a vynieslo mu Nobelovu cenu. Začiatkom jesene sa začal zaoberať Leonardovými pokusmi katódového žiarenia. Toto zvláštne a elementárne žiarenie elektrotechniky a rádiotechniky pozostáva z toku elektrónov, vyrobeného vysokým napätím, panujúcim medzi katódou (záporným pólom) a anódou (kladným pólom), pričom sa obe tieto elektródy nachádzajú vo vákuu uzavretej sklenenej rúry (princíp elektrónky).
Pre jeho manželku začalo vtedy obdobie "strašných dní", pretože jej muž - ktorý básnil len o svojej "prekrásnej práci" - sa začal chovať ako posadnutý a neexistovalo pre neho nič, len práca. Nakoniec si dal v inštitúte pripraviť posteľ a nejednu noc sa doma vôbec neukázal. Výsledok jeho neúnavnej práce sa prejavil 8. novembra, kedy, ako obvykle, experimentoval s katódovým žiarením a pri jednom z pokusov zakryl sklenenú rúru, v ktorej sa nachádzala katóda, hrubým čiernym papierom, aby nemohla prepúšťať nijaké svetlo pri zapnutom elektrickom prúde. Keď znova zapol elektrický prúd, spozoroval s veľkým prekvapením, že tienidlo ležiace na blízkom stole začalo žiariť, akoby naň dopadalo svetlo. Hneď vypol prúd a tienidlo, pokryté tenučkou vrstvou báriového platinocyanidu prestalo žiariť. Keďže videl, že rúra s katódou bola úplne zatienená, muselo byť príčinou svetielkujúceho tienidla nejaké neviditeľné žiarenie neznámeho pôvodu, vychádzajúceho z katódy vždy vtedy, keď zapojil prúd.
Rôntgen pomenoval tieto záhadné lúče ako lúče X. Označenie rôntge-nové žiarenie im dal jeho dobrý priateľ, wurzburský lekár von Kôlliker. Rôntgen sám ich tak nikdy nenazýval.
Tento náhodný, neočakávaný objav úplne zmenil jeho život, prestal sa zaoberať ostatnými prácami a venoval sa naplno len svojim lúčom X, aby ich preskúmal. V priebehu iba dvoch mesiacov objavil všetky ich najdôležitejšie charakteristické vlastnosti.
Predovšetkým zistil, že prenikajú bez zjavných problémov cez najrôznejšie predmety a materiály ako dvere, hrubé knihy, steny a že sa dali ovplyvniť len kovovými platňami v závislosti od druhu kovov. Veľmi ľahko prechádzali aj cez organickú hmotu, napr. mäsom, no kosti, ktoré sa v ňom nachádzali, ho však zadržiavali. Toto žiarenie bolo teda schopné zviditeľniť na fotografii kosti ukryté v mäse. Okrem toho lúče X spôsobovali svetielkovanie celého radu najrôznejších chemikálií. Na rozdiel od toku elektrických častíc ich nebolo možné vychyľovať z dráhy prostredníctvom magnetických polí.
Všetky vlastnosti žiarenia objavené Rôntgenom, spracoval úmyselne veľmi jednoduchou, názornou formou v neveľkej brožúre s názvom "O novom druhu žiarenia". Jej prvá časť bola zverejnená 28. decembra 1895 a publikovala ju wúrzburská Fyzikálno-lekárska spoločnosť. Rôntgen popísal svoje žiarenie tak dokonale, že v nasledujúcich päťdesiatich rokoch nebol jeho popis doplnený nijakým význačným dodatkom.
Rôntgenov objav spôsobil v európskej i americkej tlači doslovnú senzáciu, takže sa ozval nejeden ironický hlas, označujúci nastávajúcu epochu érou "ukončenia tajomstiev". Nepríjemnostiam (aspoň on to tak vnímal), spojeným s obrovskou popularitou v tlači sa snažil vyhnúť tak, že sa vydal na dlhšiu súkromnú cestu do Talianska a odriekol i všetky pozvánky prednášat.
Ako vyškolený inžinier rozmýšľal aj prakticky a počítal s technickým využitím svojho senzačného objavu, a preto s potešením prijal vznik a vývoj rontgenovej techniky, sám sa však na ňom nepodieľal.
Po návrate z Talianska sa aj naďalej vyhýbal publicite a všetkým, ktorí ho chceli oslavovať. Oveľa milšie a dôležitejšie bolo pre neho voľne diskutovať v úzkom kruhu priateľov a známych, väčšinou lekárov a fyziológov, alebo podnikať výlety do hôr a chodiť poľovať. Za svoj objav mu bola roku 1901 udelená Nobelova cena, pričom finančný obnos, s ňou spojený, daroval univerzite, kde pracoval. Jeho manželstvo ostalo bezdetné, preto si so svojou ženou adoptoval malé dievčatko.
Manželku prežil o štyri roky a zomrel v Mníchove po dlhšej, nepríjemnej pľúcnej chorobe.
