Takmer každé odvetvie prírodných vied - predovšetkým v našom storočí- bolo doslova otrasené a rozbúrené prekvapujúcimi objavmi geniálnych vedcov. Sú to predovšetkým dve odvetvia prírodovedeckých disciplín, ktoré po roku 1900 zaznamenali revolučné prevraty usporiadaného toku svojho poznania.
Prvá takáto výnimočná udalosť sa odohrala vo fyzike ( Albert Einstein), druhá v biológii. Revolúcia vo fyzike začala začiatkom nášho storočia Einsteinovou teóriou relativity a kvantovou teóriou, ktorej autorom bol Max Planck. Oni dvaja a ich nasledovníci boli tvorcami súčasného fyzikálneho svetonázoru.
Celkom iná bola oproti tomu revolúcia v biológii. Jej začiatok ležal v polovici tridsiatych rokov. Prvá jej fáza, molekulárna biológia, sa dostala okolo roku 1970 k svojmu predbežnému záveru, kedy však len naberala dych k ďalšiemu rozletu. V týchto vyše troch desaťročiach sa vytvorila komplexná konštrukcia (samozrejme, len predbežná) vzniku a vývoja života. Nepopierateľným vrcholom molekulárnej biológie bolo objavenie istej štruktúry, ktorou bol skutočný kód života, obsiahnutý v DNA (dezoxyribonukleinová kyselina) americkým biológom Jamesom Watsonom a anglickým fyzikom Francisom Crickom, ktorí za tento senzačný objav dostali roku 19ó2 Nobelovu cenu.
Deň, kedy sa im podarilo objaviť najelemenfárnejšie tajomstvá života je dňom, o ktorom možno úplne realisticky vyhlásiť, že sa vlastne stal ôsmym dňom stvorenia sveta - v každom prípade aspoň z pohľadu človeka! Napriek tomu je verejnosti tento absolútny kulminačný bod molekulárnej biológie -objavenie kľúčovej substancie celého života na Zemi (tento kód platí pre akékoľvek organizmy našej planéty), ktorá je východiskovým bodom všetkého, čo sa v organizme udeje - veľmi málo známy, pretože neexistujú takmer nijaké populárno-vedecké práce, ktoré by tieto, naozaj nevšedné informácie publikovali! Aj z tohto dôvodu sú Crick a Watson verejnosti takmer neznámi. Moja práca aspoň trochu poopraví tento nedostatok a slovenská čitatelská verejnosť bude mať možnosť dozvedieť sa to, o čom sa vo svete všeobecne málo vie. Každý, kto bližšie pozná ich fascinujúcu prácu, vie, že títo muži patria bezosporu medzi najvýznamnejšie osobností sveta!
Watson sa zapísal už ako pätnásťročný na University of Chicago. Na prírodné vedy sa cítil povolaný už od detstva. Do 23 rokov pracoval v USA so skupinou známych genetikov, zaoberajúcich sa výskumom najjednoduchších organizmov - bakteriofágmi, požierajúcimi baktérie. V roku 1951 odchádza s výsledkami výskumov svojej skupiny do Cavendishových laboratórií v Cambridge, kde sa po prvý raz stretáva s Crickom. Boli úplne protikladnými typmi. Watson - mladý, dobre vyzerajúci americký švihák športového typu, vždy dobre upravený, náruživý tenista a snád ešte náruživejší obdivovatel žien. Temperamentný, vždy plný dynamiky a nových vedeckých nápadov. Crick oproti tomu relatívne pomalý, pohodlne vyzerajúci rozvážny muž, v práci neobyčajne húževnatý, i keď trochu konzervatívny, typ korektného vedca i gentlemana starej anglickej školy, ktorý však nemal to štastie mat taký úspech u žien, ako jeho podstatne mladší nový kolega. Pravdu povediac, ani o to nestál. Pre neho bola dôležitá len práca, pre Watsona práca, ale taktiež aj krásne ženy.
Stretnutie s Watsonom spôsobilo u Cricka značné nadšenie a príliv novej energie. Sám hovorieval vo svojich spomienkach, že James ho doslova zelektrizoval. Tak ako boli rôzni výzorom i povahou, taký bol aj ich prístup k štruktúre DNA-obaja skúmali jej tajomstvo z dvoch protichodných smerov. A zrejme to bol základ ich spoločného úspechu.
Keď začali pracovať, vedeli konkrétne o DNA len veľmi málo a časť z toho, o čom si boli istí, že exaktne vedia, bola nesprávna! Preto okrem ich najbližších spolupracovníkov nemohol nikto ani len tušiť, že práca, ktorú obaja uverejnili už 25.4.1953 pod titulom Štruktúra dezoxyribonukleinovej kyseliny, hoci len 128 riadkov dlhá, bola tým článkom, ktorý ohlasoval, podobne ako Darwinova kniha "O vzniku druhov" a práce Einsteinove (ako sme ich už spomínali), epochu nového myslenia.
Štruktúra DNA, tak ako ju objavil Crick a Watson, je pomerne jednoduchá a jej najdôležitejším charakteristikom je to, že komplex rovnakej chemickej štruktúry sa periodicky opakuje, točiac sa špirálovitým spôsobom okolo pozdĺžnej osi. Odborníci hovoria o tzv. dvojitej helix, pretože sa jedná o dve navzájom spojené, závitovo sa točiace "šnúry". Jedná sa tu o tzv. reťazcovú molekulu; úžasné a fascinujúce je to, že touto jednoduchou molekulou, obsahujúcou len štyri rôzne znaky (biochemici hovoria o "Štyroch písmenách života") je determinovaný život ako fenomén, teda v celom jeho nepredstaviteľnom komplexe (zdanlivý paradox - niečo veľmi jednoduché vytvára niečo nesmierne komplikované. Tento zdanlivý paradox kozmu sa však opakuje mnohokrát na všetkých jeho úrovniach).
V každom jadre bunky akéhokoľvek organizmu sú zakódované v re-ťazcových molekulách DNA všetky vlastnosti každého jednotlivého organizmu, a to len zo zmienených štyroch "písmen". Tieto genetické reťazce sú stočené v podobe klbiek do chromozómov, viditeľných pomocou svetelných mikroskopov. Tieto štyri "písmená" sú chemické zlúčeniny adenín, guanín, tymín a cytozín. Odborne sa im hovorí bázy, pričom vždy tri bázy kódujú jednu z dvadsiatich aminokyselín, z ktorých sú vybudované všetky organizmy. Nakoľko sa so štyrmi rôznymi bázami dá zakódovať až 64 možných kombinácií, zdá sa byť 44 tripletov (tak sa nazýva každá trojitá báza DNA) zbytočných. Z toho dôvodu je veľmi zaujímavé dozvedieť sa, čo príroda s nimi urobila: 41 použila na to, aby aminokyseliny zakódovala viacnásobne (tým je daná istota, že poruchy pri stavbe zodpovedajúcich aminokyselín sú prakticky vylúčené) a tri zvyšné slúžia ako "interpunkcia". Skutočne je tomu tak, a to doslova! Je ich totiž možné nájsť v dlhočizných reťazcových molekulách DNA (napr. bielkovina cytochróm c je takáto zo 104, do reťazca pospájaných, pomocou bázy DNA kódovaných aminokyselín), a to vždy na tých miestach, kde končí "stavebný návod" príslušnej aminokyseliny alebo
enzýmu (pre ktorý je DNA tiež príslušná) a kde začína návod na stavbu ďalšej časti. Crickov a Watsonov objav štruktúry DNA pôsobil na další výskum genetiky mimoriadne stimulujúco. Odrazu bolo možné analyzovat do najmenších podrobností ako sa dajú vyčítat genetické informácie z DNA a ako sa potom zaktivizuje výstavba aminokyselín. Toto síce nevyplýva priamo z jej štruktúry, ale veľmi úzko s ňou súvisí. Skrátka už samotná štruktúra DNA ukazovala, prečo je základným a kľúčovým substrátom bunky, východiskovým bodom všetkého, čo sa v organizme odohráva.
Pikantné na tomto epochálnom objave je aj jeho pozadie, o ktorom sa nikde nehovorí. Je totiž faktom, že sa pritom jednalo o preteky asi dvanástich vedcov, ktorí všetci boli už veľmi tesne pred finálnymi krokmi. Je zaujímavé, že tieto preteky vyhrali skôr dôvtipnosť, šťastie a dômyselný, ostrý pohľad, ako tvrdá práca a dôkladnosť. Bolo to takpovediac víťazstvo bleskurýchlych, dobre skáčucich kobyliek nad usilovnými, vytrvalými, ale málo nápaditými a s klapkami na očiach pracujúcimi mravcami. A tak sa mravce napokon cítili tak trochu dobehnuté a sklamané.
Objavenie štruktúry DNA je vstupom do novej dimenzie ludstva, do dimenzie, v ktorej človek bude môcť manipulovať takmer podlá svojej lubo-vôle (a zrejme úplne podľa svojej vôle o nejakých povedzme sto - dvesto rokov) celým genetickým kódom, a tak sa hrať na stvoriteľa. Bude mať možnosti božské, ale i démonicko-negatívne!
