Venuša je najnápadnejším astronomickým objektom na rannej a večernej oblohe na Zemi (okrem Slnka a Mesiaca) a patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá na Zem tiene. Podľa toho, že ju vidíme ráno a večer dostala pomenovanie Zornička alebo Večernica.
Keďže jej obežná dráha leží medzi Zemou a Slnkom, môžeme na nej pri pohľade zo Zeme pozorovať fázy ako na Mesiaci (od novu po spln). Prvý pozorovateľom tohto úkazu bol už Galileo Galilei v roku 1610. Veľmi zriedkavou astronomickou udalosťou je tiež prechod Venuše cez viditeľný slnečný kotúč. Posledný krát bol takýto prechod pozorovateľný 6.6.2012, nasledujúci prechod až 11.12.2117, takže už ho budú pozorovať až ďalšie generácie.
Cez ďalekohľad Venuša vyzerá ako lesklý striebristý drahokam. Ale zdanie klame, pretože je to v skutočnosti kus bezcenného kameňa. Je horúcejšia ako Merkúr a leží pod dusivou atmosférou oxidu uhličitého, ktorá je hustejšia ako voda. V obrovských množstvách ho produkovali vybuchujúce sopky, keď bola planéta ešte mladá. Slnečné svetlo preniká cez atmosféru a zohrieva povrch planéty avšak tepelné vlny nemôžu pre hustú vrstvu oblakov uniknúť späť do vesmíru. Teplo sa zachytí, čo planétu zohrieva ešte viac.
Zo žiarivej oranžovej atmosféry kvapká na povrch planéty kyselina sírová. Objekty na povrchu (vrchy, krátery a sopky) objavil radar kozmickej sondy. To bol jediný spôsob, ako preniknúť cez husté mraky.
Zvláštnosťou Venuše je jej nezvyčajný smer otáčania sa okolo vlastnej osi, ktorý je opačny v porovnaní s ostatnými planétami. Takto sa otáča ešte planéta Urán. Príčina spätného smeru otáčania dodnes nie je uspokojivo vysvetlená. Venuša je zároveň najpomalšie rotujúcou planétou v slnečnej sústave – 243 pozemských dní, čo znamená, že jeden deň je na planéte dlhší ako jej rok. Slnko vychádza z pozemského hľadiska na západe a zapadá na východe.
Ľudia poslali na Venušu niekoľko výskumných sond, niektoré dokonca pristáli na povrchu planéty avšak kvôli drsným podmienkam trvala komunikácia maximálne 2 hodiny.
Prvé úspešné pristátie na Venuši dosiahla 15. decembra 1970 Venera 7, ktorá odvysielala namerané povrchové teploty: 457 – 474 °C.
Daľšia v poradí ,Venera 8, ktorá pristála 22. júla 1972, okrem tlaku a teploty vďaka svojmu fotometru navyše ukázala, že oblačnosť Venuše siaha až do výšky 35 km nad povrchom a jej röntgenový spektrometer zanalyzoval chemické zloženie kôry.
Venera 9 vstúpila 22. októbra 1975 na obežnú dráhu Venuše a stala sa tak prvým umelým satelitom tejto planéty. Kamery a spektrometer získali mnoho cenných informácií atmosfére a radar pri preletoch zmapoval povrch. 660-kilogramový zostupný modul, ktorý sa oddelil od družice pristál na povrchu planéty a urobil prvé snímky povrchu.
Američania nelenili a v programe Pieneer Venus vyslali k planéte dve kozmické lode Pioneer.
Program Venera pokračoval kozmickými ľodami Venera 11 až 16, ktoré ďaľej mapovali atmosféru a povrch planéty. 10.augusta1990sa americká sonda Magellan dostala na obežnú dráhu okolo planéty a začala detailné radarové mapovanie. 98 % povrchu bolo zmapovaných s presnosťou približne 100 m. 9.novembra2005Európska vesmírna agentúra vypustila sondu Venus Express, ktorá študuje Venušu z obežnej dráhy.
Na základe údajov zo sond Venera, Pioneer Venus a Magellan poukázali v roku 2002 Dirk Schulze-Makuch a Louis Irwin z texaskej univerzity v El Paso , na zvláštnosti v zložení vodných kvapiek v mrakoch Venuše, ktoré, podľa ich názoru, možno vysvetliť prítomnosťou mikroorganizmov. Jedná sa o súčasnú prítomnosť sírovodíka a oxidu siričitého, dvoch plynov, ktoré navzájom reagujú a nevyskytujú sa preto spoločne, pokiaľ nie je prítomný daľší element. Poukázali tiež na príliš nízke množstvo oxidu uhoľnatého, ktoré je možné vysvetliť prítomnosťou mikroorganizmov vznášajúcich sa v oblakoch, pracujúcich s metabolizmom podobným raným pozemským organizmom. Ak by sa táto hypotéza potvrdila, znamenalo by to, že na Venuši je život.
