Planéta Merkúr je najbližšie k Slnku. Je to prehriata, takmer dokonalá, guľa s riedkou atmosférou, letiaca vesmírom a spaľovaná žiarou Slnka.
Za veľmi riedku atmosféru môže slabá gravitácia planéty a tiež bombardovanie slnečným vetrom, keďže planéta je veľmi blížko k Slnku. Nemá žiadny mesiac. Donedávna jediná sonda, ktorá ho navštívila a nafotografovala približne polovicu planéty (cca 10 000 snímok), bola v roku 1974 Mariner 10. V súčasnosti sa na výskume podieľa sonda MESSENGER, ktorá bola po troch preletoch v marci 2011 navedená na obežnú dráhu okolo planéty.
Deň tam trvá asi tri pozemské mesiace (to je rekord v rámci slnečnej sústavy) a počas tohto obdobia je Merkúr taký horúci (+440°C), že by sa na jeho povrchu roztopilo aj cín alebo olovo. V noci je však chladnejší ako ľadový Jupiter (-180°C). Priemerná povrchová teplota je +179 °C .Merkúr má medzi planétami slnečnej sústavy ešte jeden rekord a to je najkratší rok – obieha okolo Slnka najrýchlejšie zo všetkých planét.
Hoci je Merkúr najbližšie k Slnku, nie je to najhorúcejšia planéta. Teplotný rekord patrí Venuši, ktorá je od Slnka síce ďalej, ale výrazne sa zohrieva vďaka silnému skleníkovému efektu.
Merkúr je malá planéta (jeho priemer je 38 % priemeru Zeme), je ešte menší ako dva mesiace v slnečnej sústave - Ganymedes Jupitera a Titan Satuma.
Povrch Merkúra veľmi starý, nezmenený počas milionov rokov.Je husto posiaty krátermi, a tým sa veľmi podobá povrchu Mesiaca. Sú dôkozom mnohých zrážok s planétkami a meteoritmi počas prvých niekoľko sto miliónov rokov po vzniku slnečnej sústavy. Hladké oblasti medzi krátermi na tejto planéte svedčia o tom, že Merkúr bol v minulosti vulkanicky aktívny. Muselo to však byť v začiatkoch vzniku slnečnej sústavy - neskôr by boli prúdy lávy zaplnili zbombardované oblasti, ktoré ostali po dopadoch veľkých telies na jeho povrch.
Vzáialenosť Merkúra od Slnka sa mení na rôznych úsekoch jeho obežnej dráhy. Z jeho povrchu by sa Slnko zdalo byť 1,5-krát väčšie, keď je Merkúr k nemu najbližšie, ako keď je od neho najďalej.
Merkúr nemá prakticky žiadnu atmosféru, ktorá by odrážala slnečné svetlo, preto je tam obloha vždy čierna.
Hoci je Slnko na oblohe tri zo štyroch mesiacov, niektoré z najhlbších kráterov sú v tme niekoľko miliárd rokov. Merkúr je druhá najhustejšia planéta (asi 5 400 kg/m3), takže musí mať veľké kovové, pravdepodobne železné jadro. Železo mení svoj objem podľa zmeny teploty oveľa výraznejšie ako kameň. Keď sa horúce jadro počas stoviek miliónov rokov po vzniku planéty ochladzovalo, začalo sa zmenšovať. Tvrdá kôra jadra sa uvoľňovala a zvráskavela ako šupka na vysušenom jablku. Tieto zvráskavené hrebene sa nazývajú brázdy. Takéto brázdy môžeme nájsť po celom povrchu planéty. Napríklad Brázda discovery dosahuje výšku 3 km a tiahne sa do dĺžky približne 500 km.
Dominantnou črtou Mcrkúra je depresia Caloris basin. Je to starý kráter naplnený lávou s priemerom asi 1300 km, čo je štvrtina priemeru planéty. Tento kráter pravdepodobne vznikol tak, že do Merkúra narazilo obrovské teleso s priemerom asi 100 km. Otrasové vlny z nárazu sa pohybovali všetkými smermi po celom povrchu planéty a keď sa stretli na opačnej strane, vytvorili spleť hrebeňov. Keď sonda Mariner 10 fotografovala Merkúr, polovica Caloris basin bola v tme, takže neexistujú žiadne úplné zábery.
Merkúr možno len veľmi ťažko pozorovať, pretože sa príliš nevzďaľuje od Slnka a je teda väčšinu roka na dennej oblohe t.j. spolu so Slnkom. Voľným okom vyzerá ako pomerne jasná, žltá, neblikajúca bodka strácajúca sa v žiare Slnka na svitaní, alebo za súmraku.
Vzhľadom na to, že Merkúr je vnútorná planéta, z nášho pohľadu môžeme pozorovať jeho fázy podobne ako pri Venuši, alebo Mesiaci. Okrem fáz sa však malým ďalekohľadom nedá pozorovať nič. Niekedy sa Merkúr dostane presne medzi Zem a Slnko a vtedy môžeme pozorovať prechod Merkúra popred slnečný disk.
