Dnes nikto nepochybuje o nesmiernej užitočnosti telefónu pre celé ľudstvo - možnosť prenosu ľudského hlasu na veľké vzdialenosti je pre celú civilizáciu niečo tak veľmi dôležitým a nepostrádateľným že si nevieme predstaviť, ako by spoločnosť našich dní mohla existovať a fungovať bez tohto zázračného malého prístroja, ktorý takmer každý z nás dennodenne používa.
V minulom storočí, keď Bell vynašiel telefón, bol tento pokladaný len za nejakú kuriozitu, ktorá sa nedá použiť na nič vážnejšie, ako na súkromné účely. Našťastie tu ale bol podnikavý svokor vynálezcu, ktorý mal takpovediac šiesty zmysel pre veci, z ktorých sa dal vytĺcť kapitál.
Bell sa narodil v škótskom Edinburgu, kde jeho otec bol učiteľom nemých. Už od mladi sa zaujímal o prácu svojho otca, ktorý bol aj odborníkom vo fyziológii hlasu a neskôr si vybral to isté povolanie ako on, aby sa už o niekoľko rokov stal profesorom fyziológie hlasu.
Už v tejto dobe sa Bell zaoberal oznamovacou technikou, špeciálne prenosom hlasu pomocou elektricity. V roku 1871 sa rozhodol vysťahovať do Ameriky, konkrétne do Bostonu, kde sa o dva roky neskôr stal profesorom fyziológie. Po dvojročnej profesúre sa mu podarilo urobiť rozhodujúci objav, ktorý viedol k vynálezu telefónu a začiatkom roku 1876 prihlásil svoj vynález na patentovom úrade, kde už o niekoľko týždňov uznali jeho patent, čo vlastne zariadil jeho svokor, ktorý tam mal vplyvné známosti. Normálnym spôsobom by to bolo bývalo podstatne komplikovanejšie, pretože Bell ešte nemal k dispozícii nijaký prevádzkyschopný model.
Pochopiteľne, že Bell nebol jediným vynálezcom, ktorý pracoval na vynáleze elektrického prenosu hovoreného slova pomocou drôtov - ostatne tak tomu bolo pri väčšine veľkých vynálezov - ale bol prvý, ktorému sa podarilo postaviť naozaj optimálne fungujúci model telefonického zariadenia.
Už prvá modifikácia jeho telefónneho prístroja mala značnú prednosť voči telefónu Nemca Reisa, iného vynálezcu, ktorý sa tiež uchádzal o udelenie patentu na telefón. Táto prednosť spočívala v tom, že Bell skonštruoval také prenosné zariadenie, v ktorom sa nachádzala ladička rozkmitaná hlasom hovoriaceho, a v jej tesnej blízkosti bola umiestnená cievka, ktorou pretekal prúd, pričom ladička indukovala vo svojom vinutí meniace sa elektrické napätie, ktorého priebeh presne zodpovedal kmitočtu zvuku na ladičke - čo bolo podstatným zlepšením Reisovho princípu, kde elektrické napätie cievky zodpovedalo len postupnosti jednotlivých impulzov.
No aj tak mal Bell veľké šťastie, lebo ďalší vynálezca Elish Grey postavil podobný prístroj, a prišiel prihlásiť svoj patent len o niekoľko hodín neskôr ako on.
Potom už netrvalo dlho a Bellov telefón našiel široké uplatnenie a uznanie. Vo Filadelfii sa konala roku 1876 veľká výstava americkej kultúry a techniky z príležitosti stého výročia nezávislosti Spojených štátov, čo Bell využil na to, aby tam predstavil svoj nový vynález. Všeobecné nadšenie a veľké uznanie spojené s udelením ceny bolo prvou časťou jeho odmeny, druhá časť sa mala dostaviť až neskôr, pretože Západná telegrafická spoločnosť, ktorej Bell ponúkol za 100 000 dolárov svoj vynález, neprejavila oň - úplne nepochopiteľne - nijaký záujem. Bell bol spočiatku veľmi sklamaný, ole na radu svojho svokra založil o rok neskôr spolu s niekoľkými podnikateľmi vlastnú telefónnu spoločnosť, z ktorej sa raz mala stať Americká telefónna telegrafická spoločnosť ATT, najdôležitejšia na svete.
Bell však neprejavoval veľké schopnosti obchodníka - zrejme to nebolo v zmysle jeho vlastných priorít života - d predal svoje akcionárske podiely v dosť nepriaznivom čase, keď značne klesli. Už o niekoľko mesiacov neskôr dosiahli štvornásobnú hodnotu. Napriek tomu ostal dosť majetný, jeho hlavným potešením však ostala výskumná práca na vylepšovaní a zdokonaľovaní svojho vynálezu. Popritom sa však venoval aj výskumu iných prístrojov a aj na tomto poli sa mu podarilo urobiť nejaké vynálezy, i keď už nie také významné ako bol telefón.
Prevažne išlo o pomôcky pre hluchých - nie je bez zaujímavosti, že oj jeho manželka trpela poruchou sluchu a že ju poznal ešte ako svoju bývalú žiačku.
Pochopiteľne, že telefón sa už veľmi skoro ujal aj v Európe a vzdialenosti jeho dosahu sa neustále predlžovali. Okolo roku 1900 sa v Európe
začali objavovať prvé verejné telefónne automaty a napr. v Nemecku bolo v tom čase už viac ako 200 000 účastníkov zapojených na telefónnu sieť..
Potom to už netrvalo dlho a telefónna technika dosiahla takú úroveň, že bolo možné viesť rozhovory aj medzi Amerikou a Európou. A tak si aspoň z času na čas, keď zdvihneme telefón a vytočíme číslo niekoho, na tisícky kilometrov od nás vzdialeného, spomeňme, že to bol skromný a humanisticky založený Bell, ktorý nám tento veľkolepý zážitok umožnil svojou húževnatosťou a svojím vynaliezavým duchom.
