Ivan Krasko (Ján Botto)
Život
Rodina
- otec: Ján Botto
- matka: Rozína, z rodiny Blážová
Narodil sa 12. júla 1876 v gemerských Lukovištiach v roľníckej rodine. Jeho
vzdialeným príbuzným bol popredný slovenský romantický básnik a štúrovec
Ján Botto.Za svoj život používal mnohé pseudonymá ako Janko Cigáň, Bohdana Potokinová a Ivan Krasko.
Študoval v Lukovištiach , na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, na nemeckom gymnáziu v Sibiu a neskôr pokračoval v štúdiu na gymnáziu v rumunskom Brašove, kde aj v roku 1896 zmaturoval. Po tomto úspechu sa vrátil pomáhať domov(dozorca pri stavbe mlynu).
V roku 1900 sa prihlásil na štúdium chemického inžinierstva v Prahe. Tu sa aktívne zapojil do činnosti študentského spolku Detvan , kde bol ako funkcionárom, tak i účastníkom v diskusiách. V období týchto pražských štúdií sa zblížil s príslušníkmi mladých hlasistov a odvtedy svoje verše a preklady publikoval zväčša v ich tlačových orgánoch. Po dokončení školy roku 1905 pôsobil ako chemický inžinier v cukrovaroch v dedine Klobuky . Tu nastal zlom v jeho živote pretože v továrni bol bez priateľov v neprívetivom prostredí. Preto tu napísal väčšiu časť svojej tvorby, ktorá je plná prírodných motívov, pretože príroda sa stala jeho únikom. Neskôr pracoval v chemickej továrni v neďalekom Slanom. V roku 1914 narukoval na východný front (dôstojník 16. honvédskeho pluku rakúsko-uhorskej armády s posádkou v Banskej Bystrici). V rokoch prvej Československej republiky bol poslancom Dočasného národného zhromaždenia.
Roku 1918–1927 sa stal tajomníkom Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, 1927–1938 aj Krajinského úradu v Bratislave. Stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu Republikánsku stranu poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Okrem toho sa venoval i vedeckej práci v oblasti chémie, pričom mu bol v roku 1923 udelený titul doktor technických vied.
Žil najmä v Bratislave, no v rokoch 1943 – 1958 žil a pracoval v Piešťanoch,
kde sa nachádza aj jeho pamätný dom. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave
a pochovaný je v Lukovištiach.
Tvorba
Jeho prvé básne vznikali ešte počas gymnaziálnych štúdií.
Krasko nadväzoval vo svojej rannej tvorbe na Hviezdoslavove
tematické a výrazové prostriedky. Prvé dielo publikoval až v
roku 1896 , kedy mu v časopise Slovenské pohľady vyšla báseň
Pieseň nášho ľudu. Prvé básnické príspevky podpisoval
pseudonymom Janko Cigáň alebo jeho skratkami. Svoje verše
uverejňoval v Dennici, v Slovenských pohľadoch a neskoršie v Prúdoch. Jeho básnický talent vzbudil už v tomto období pozornosť literárnej kritiky. František Votruba v roku 1906 zistil kto sa skrýva za pseudonymom Janko Cigáň. Pseudonym Ivan Krasko, pod ktorým sa zapísal do dejín slovenskej literatúry, mu vymyslel Svetozár Hurban Vajanský. Krasko debutoval básnickou zbierkou Nox et solittudo (Noc a samota1909). Kniha vyvolala vo verejnosti a v kritike veľký ohlas. Položila základy pre nové vývinové tendencie v slovenskej poézii. Došlo k výraznému odklonu od tradicionalizmu. Krasko totiž na rozdiel od starších básnických generácii vyslovoval svoj vzťah ku skutočnosti médiom vlastnej osobnosti. Intenzívne prezíval taktiež rozličné prírodné javy (Topole, Zmráka sa). Zamýšľal sa nad zmyslom ľudského života(quia pulvis sum-Pretoze som prach). Hlavnou tematickou vrstvou jeho prvej básnickej zbierky boli však ľúbostné pocity a zážitky (Aminke, Už je neskoro, Plachý akord).Krasko vyjadroval jemné významové odtiene svojich básni bohatým slovníkom.
Verše
Kraskove básne v tejto zbierke sú inšpirované dvoma skutočnosťami: láskou k svojej snúbenici (Hôrne kvety vädnú, Tak nedočkavo, Dnes) a bytostným primknutím sa k domovu (Doma, Otrok, Otcova roľa). Reaguje v nich aj na sociálne a národnostné otázky. Vyslovuje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred 1. svetovou vojnou, príde raz čas slobody. Touto zbierkou sa uzavrela Kraskova tvorba. Po tejto knihe sa takmer úplne odmlčal. Krasko vo Veršoch svoje pocity a postoje k svetu viac objektizoval. Okrem básni čisto subjektívnej povahy reagoval aj na sociálne a národné otázky. Vo svojich dielach sa venuje problematike sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania slovenského národa, pasivity mladej generácie. Aj tu používal rôzne symboly alegórie a zobrazoval tragické spoločenské javy.
Dielo
Poézia
- 1896 – Pieseň nášho ľudu, báseň (Slovenské pohľady)
- 1902 – Deň spásy, báseň (Slovenské pohľady)
- 1902 – Za búrnej, čiernej noci, báseň (Slovenské pohľady)
- 1905 / 1906 – Lístok, cyklus básní (Dennica)
- 1906 – List slečne Ľ. G., báseň (Slovenské pohľady)
- 1906 – Jehovah, báseň (Letopis Živeny)
- 1906 – Poznanie, báseň (Slovenské pohľady)
- 1909 – Nox et solitudo prvá samostatná zbierka
- 1910 – Noc a Ja, báseň v próze (Prúdy)
- 1912 – Verše, druhá básnická zbierka
- 1913 – Svätopluk, báseň (Slovenský denník)
- 1952 – Moje piesne, zbierka básní
- 1961 – Nad ránom…, výber z poézie
Próza a iné diela
- 1907 – Naši, portrétová štúdia (Slovenský obzor)
- 1908 – Sentimentálne príhody I a II (neskôr nazvané Svadba a Almužna), krátke prózy (Dennica)
- 1911 – List mŕtvemu (Slovenské pohľady)
- 1932 – Archanjel Michal, nástenná maľba v starobylom kostole na Kraskove, opis časti freskovej výzdoby (Slovenské pohľady)
- 1937 – Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť, štúdia (Zborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti)
Symbolizmus
Do 19.stor sa dosť často používal realizmus a naturalizmus. Realizmus a naturalizmus vychádzali z objektívnej reality, ktorú sa pokúšali verne zobraziť. Dochádzali im nápady, preto autori vymysleli novy smer parnasizmus– smer, v ktorom sa autori vzdali pokusov o zobrazenie reality a usilovali sa o tzv. čisté umenie, alebo umenie pre umenie. Parnasizmus bol v podstate presným opakom realizmu. Reakciou na extrémy naturalizmu a parnasizmu bol vznik symbolizmu. Symbolizmus a jeho predstavitelia prevzali od naturalistov i parnasistov to, čo považovali za užitočné, a ostatné zavrhli.
Symbolisti vo svojich dielach unikali od nevraživej skutočnosti do vysnívaného sveta- sna, fantázie. Boli to spravidla autori, ktorí veľmi citlivo prežívali rozpor medzi svojou citlivou dušou a necitlivou realitou. To ich vháňalo do osamotenosti a ich pocity výnimočnosti a odlišnosti od zvyšku spoločnosti naberali na intenzite. Centrom autorovej pozornosti sa stal jeho vnútorný svet, jeho osobité vnímanie skutočnosti všetkými zmyslami.
symbol = niečo konkrétne, čo sa všeobecne uznáva za znak istej abstraktnej hodnoty (napr. kríž – znak utrpenia, bolesti, smrti, spásy... alebo vták = znak slobody)
- symboly spočiatku preberali z mystiky, náboženstiev alebo antiky, no postupne dostávali symbolický charakter i bežné pojmy ( topoľ = symbol osamotenosti, hrdosti...)
Básnici používali metaforu, alegóriu, inotaj a kládli dôraz na eufóniu verša.
Symbolisti sú v opozícii k pozitivizmu, naturalizmu i parnasizmu. Snažia sa preniknúť až k samotnej podstate bytia. Podľa Mallarméa má básnik skutočnosť vyvolávať, sugerovať a nie pomenúvať, pretože „pomenovať predmet znamená potlačiť tri štvrtiny zážitku, ktorý máme z rozkoše hádania tajomného“.
Predstavitelia
- Janko Jesenský
- Ivan Krasko
- Vladimír Roy
- Ivan Gall
- Paul Verlaine
)
