Minimálna mzda ako východisko
Minimálna mzda je rovnako rozporuplným pojmom, ako rovnosť či spravodlivosť. Ekonómovia sa v určitom čase zhodovali v názore, že minimálna mzda pôsobí rovnako, ako iné regulačné mechanizmy zabraňujúce dosiahnutiu rovnováhy na trhu. V ostatnom čase však skôr pribúdajú názory, že je to práve minimálna mzda, ktorá môže do určitej miery zmierniť osud chudobných či znížiť nerovnosť. Zákonom stanovená minimálna mzda zakazuje zamestnávateľom platiť zamestnancom menej, ako je stanovená hodinová sadzba. Argumentom proti zákonom stanovenej minimálnej mzde je, že odvrátenou stranou tohto zákona je to, že zamestnávatelia zamestnávajú menej pracovníkov, čo následne vedie ku zvyšovaniu nezamestnanosti. Okrem toho to vedie aj k nespravodlivosti v tom zmysle, že zamestnanci, ktorí si zachovajú svoje pracovné miesta, si zarobia viac než predtým a to práve na úkor tých prepustených. Na druhej strane to však neznamená, že zostávajúci zamestnanci budú za každých okolností zarábať viac než predtým. To vo významnej miere závisí od dopytu po práci. Ak je dopyt nižší, pracujúci si zarobia menej; ak je dopyt po práci vyšší, zarobia viac, ako keď je stanovená minimálna mzda. Dobre stanovená minimálna mzda môže poskytovať stabilitu, istotu, podporovať rast zainteresovanosti a tým i produktivity a pomôcť redukovať chudobu. Minimálna mzda bola pôvodne zavedená za účelom zlepšiť pracovné podmienky a tým i postavenie pracovníkov, najmä robotníkov v tých sektoroch, kde boli z rôznych dôvodov veľmi zle platení. Na Novom Zélande a v Austrálii boli minimálne mzdy vo vybraných odvetviach stanovené už na prelome 19. a 20. storočia. Po druhej svetovej vojne sa realizovali tri rôzne prístupy. Škandinávske krajiny, Nemecko, Rakúsko, Taliansko a Švajčiarsko stanovujú minimálnu mzdu vo veľmi obmedzenom rozsahu iba pre okrajové kategórie zamestnancov. Veľká Británia a Írsko stanovujú minimálnu mzdu v tých odvetviach, kde chýbajú odborové štruktúry a mzdy sú neprimerane nízke. USA, Kanada, Japonsko, Luxembursko, Francúzsko a Holandsko zdôvodňujú stanovenie minimálnej mzdy potrebou vytvorenia rovnakých podmienok pre podnikanie. V mnohých rozvojových krajinách reálna minimálna mzda sa natoľko znížila, že stratila svoju relevanciu. Minimálna mzda môže do určitej miery poskytovať stabilitu, posilňovať väzbu pracovníkov na prácu, podporovať rast produktivity a pomáhať redukovať chudobu.
Sociálne dávky, nepeňažné transfery a dôchodky
Nemenej komplikovaným nástrojom, resp. opatrením na zmiernenie chudoby, ako sú dane alebo minimálna mzda, sú sociálne dávky. Ide najmä o to, kedy, komu a koľko dať, aby to zmiernilo chudobu, ale nedemotivovalo pracovať. K tomu pristupuje i ďalší problém, financovanie týchto dávok. Kľúčom je nájsť taký systém a zvoliť takú mieru, aby sa zvýšil príjem tých, ktorí sami nie sú schopní v plnej miere zabezpečiť vlastnú existenciu, ale na druhej strane, aby sa vyhlo využívaniu obmedzených spoločenských zdrojov na dotovanie tých, ktorí nie sú chudobní, naopak, majú napríklad pomerne slušný nehnuteľný a iný majetok. Ale tu sa vynára problém nie tak ekonomický, ale skôr etický. Ak povedzme niekto celý život poctivo pracoval, odriekal sa mnohých pôžitkov a zadovážil tak pre seba i svoje potomstvo určitý majetok, nemal by mať nárok na sociálne dávky v prípade odkázanosti, kým iný, ktorý plne nevyužil svoje sily a schopnosti na získanie a zveľadenie majetku, ale naopak, premárnil svoje potenciálne schopnosti a možnosti, tento nárok má.Nároky na sociálne dávky sú diferencované v čase i priestore a pomerne často sa menia a systém sociálnych dávok sa spravidla považuje za neuspokojivý. Jedným z častých argumentov je, že systém zneužívajú tí, ktorí by mohli pracovať, ale nepracujú a nechávajú sa tak „vydržiavať“ deťmi. Je obtiažne rozlíšiť medzi zneužívaním a opodstatnenosťou dávok. Pochopiteľne, že riešenie tohto problému závisí aj od situácie na trhu práce, teda od miery zamestnanosti a od celkovej ekonomickej situácie krajiny. Zvlášť závažný je tento problém pri obmedzených prostriedkoch rozpočtu. Popri prídavkoch na deti ďalšími formami sociálnych dávok sú:
- materský a rodičovský príspevok
- príspevok pri ošetrovaní člena rodiny
- príspevok pri narodení dieťaťa
- príspevok pri starostlivosti o zdravotne ťažko postihnutých
- dávky pestúnskej starostlivosti
Osobitnou súčasťou sociálnej politiky štátu je subsystém sociálnej pomoci. Tento systém slúži ako záchranný systém topiacich sa, ktorí už nie sú schopní pomôcť si sami, nemajú nárok na sociálne dávky ani v rámci subsystému sociálnej podpory, ani v rámci sústavy sociálneho poistenia. Sústavy sociálnej pomoci poskytujú buď peňažné dávky, alebo bezplatné služby sociálnej starostlivosti, alebo kombináciu oboch. Týmto sa zabezpečuje občanom minimálna úroveň pomoci v závažných sociálnych situáciách. Dôležitou podmienkou tejto formy je, aby bola objektívna, adresná a účinná. Pristúpme však k oblasti sociálnych dávok z opačnej strany, teda od zabezpečenia v starobe. To je súčasne druhá strana generačného problému a medzigeneračnej spravodlivosti. Spolu s predchádzajúcimi opatreniami ide teda o primerané zabezpečenie celej populácie.Pokiaľ ide o dôchodky, najstarší a najväčší systém sociálneho poistenia (dôchodkového) je tzv. Old Age and Survivors (poistenie pre starobu a pozostalých). Tento program vznikol v roku 1935. Systém OASI, keď sa spustil, bolo stanovené, že by sa mal týkať všetkých ľudí nad šesťdesiatpäť rokov, ktorí pracovali v obchode a v priemysle USA s výnimkou železníc, pretože tam už podobnú schému realizovali. Až neskôr bola do systému postupne začleňovaná ostatná populácia. Starobné alebo dôchodkové poistenie je jedným z najdôležitejších súčastí sociálneho systému, pretože sa týka celej populácie a súčasne predstavuje najväčšie finančné zaťaženie. Väčšina krajín sveta aplikuje pri financovaní starobného poistenia princíp pay-as-you go. To znamená, že príspevky na starobné poistenie, platené zárobkovo činnými osobami v bežnom kalendárnom roku, sú použité na výplatu starobných dôchodkov dôchodcom. Tento princíp je obzvlášť citlivý na pomer počtu starobných dôchodkov k počtu ekonomicky aktívnej populácie, aby sa predišlo možnému výskytu platobnej neschopnosti sociálnej poisťovne.
Chudoba - príčiny, symptómy a dôsledky
Globalizácia, ktorá je najevidentnejším, najaktuálnejším a najuniverzálnejším fenoménom súčasnosti je vo svojej podstate paradoxom, to znamená, že pre veľmi malý počet ľudí je maximálne prospešná a vysoko zisková, no zároveň pre dve tretiny svetovej populácie je skôr deštruujúca, ubíjajúca a degradujúca a posúva ich stále ďalej na okraj, pod hranicu biedy. Táto drsná realita chudoby sa javí ako bezhraničná a neustále sa prehlbuje a rozširuje.Na druhej strane, bohatstvo sa znásobuje, ale len pre obmedzený počet „vyvolených“. Navyše, v rôznych správach, pojednaniach a návrhoch opatrení na redukciu chudoby sa táto obmedzuje len na atribút hladu a riešenie tohto problému sa obmedzuje len na zdroje obživy pre hladujúcich. Chudoba má však oveľa širší diapazón prejavov a aspektov, medzi ktoré patria: neúnosné podmienky života a bývania, choroby, negramotnosť, rozpad rodín, nedostatok prostriedkov na vzdelanie a kultúru. Ale ani toto nevyjadruje celkový rozmer chudoby. Ten nezahrňuje iba materiálne podmienky, ale aj etické dimenzie, ako je ľudská dôstojnosť, česť, uznanie, istota, solidarita. Osobitným problémom je aj psychologická záťaž chudoby, hanbenie sa za chudobu, stres z chudoby, neistota. Okrem toho nejde iba o to, ako chudobní ľudia žijú, čo fakticky majú, ale aj o to, ako sa majú v porovnaní s inými ľuďmi, ako to sami pociťujú a ako prežívajú svoju situáciu. A to sú záležitosti obzvlášť citlivé, zasluhujúce si osobitnú pozornosť. V súvislosti s chudobou je taktiež dôležité rozlišovanie medzi potrebou a nevyhnutnosťou, čo bezprostredne súvisí s predchádzajúcim konštatovaním. Za nevyhnutné totiž nepovažujeme iba statky, ktoré sú potrebné pre zachovanie života, ale aj také predmety, ktorých vlastníctvo vyžadujú národné zvyky u všetkých normálnych ľudí i toho najnižšieho postavenia: strecha nad hlavou, primerané vybavenie domácnosti, štandardné oblečenie, aspoň základné vzdelanie... Samozrejme, ak je niekto chudobný, nízko kvalifikovaný alebo dokonca úplne bez kvalifikácie, nemôže mať také isté nároky a potreby, ako keď je na vyššej úrovni vzdelania, žije v rozvinutejšom regióne a má teda viac príležitostí. Takmer nikdy však šance vymaniť sa z absolútnej chudoby nie sú, a v súčasnom globalizovanom svete to platí o to viac, úplne nulové. Vždy existuje možnosť, aj keď iba minimálna, niečo podniknúť. A závisí od každého indivídua, ako ju využije. Toto sú skôr praktické otázky, problémy každodenného života, odohrávajúce sa na individuálnej úrovni. A tie sú predmetom prevažne sociológie, psychológie, etiky a pod. Chudoba má však i svoje makroekonomické dimenzie. Takou je najmä vzťah medzi rastom, nerovnosťou a chudobou. Nerovnosť a chudoba v rokoch 1980 – 1990 enormne vzrástli vo väčšine krajín a bolo potrebné venovať tejto téme zvýšenú pozornosť. Predtým (v období 50. rokov) sa tomuto problému venovali viacerí známi vedci a neskôr, v 70. rokoch sa nastolila otázka mechanizmu redistribúcie, ktorý by napomáhal redukcii chudoby bez toho, že by táto brzdila ekonomický rast. V 80. rokoch prevaha liberalistickej koncepcie označila za hlavný nástroj redukcie chudoby jednoznačne ekonomický rast. Nasledujúci vývoj v 90. rokoch však pohľad na vzťah medzi ekonomickým rastom, spravodlivosťou, resp. rovnosťou a chudobou podstatne zmenil a postupne sa javil ako nekonzistentný cez jednotlivé krajiny, teda v priestore, ale i v čase. Pokiaľ ide o časový horizont, práve začiatok 90. rokov zvýšil nádeje pre rast v oblasti hospodáraskej politiky , spravodlivosť a redukciu chudoby.Vývoj svetovej ekonomiky v 90. rokoch taktiež ukázal, a to potvrdzuje aj súčasný vývoj, že rast nie je všemocný.
ZÁVER??
Ekonomická nerovnosť má evidentne veľa prejavov a vyplýva z mnohých prítomných faktorov v krajine v skúmanej časovej perióde. Faktor času a fázy ekonomického rastu sa zjavujú tiež ako podstatné (Kuznetsova krivka). Podobne, skúmať takmer všetky krajiny sveta prináša ďalšie skreslenia kvôli širokej ekonomickej, sociálnej a kultúrnej rôznorodosti.Nerovnosť ako faktor prechádza veľmi rýchlo od európskych prosperujúcich krajín so vzdelaným obyvateľstvom až ku menej rozvinutým krajinám, s nízkou vzdelanosťou a rodovou rovnosťou a zároveň nižšou bezpečnosťou a náchylnosťou k násilným riešeniam.Jednou z najfrekventovanejších otázok v súvislosti s nerovnosťou je otázka daní. Najdôležitejšie je vytvoriť taký daňový system, ktorý bude efektívný, spravodlivý a bude podporovať celkový rast efektívnosti.Veľmi frekventovaným pojmom v súvislosti s nerovnosťou je taktiež minimálna mzda.Aj na tento problém existujú protichodné názory, na jednej strane sú to tvrdenia, že minimálna mzda, podobne ako iné regulačné mechanizmy, brzdí ekonomický rast, na druhej strane sú to názory, že minimálna mzda môže zmierniť osud chudobných a znižovať nerovnosť. Napriek rozdielnym názorom minimálna mzda sa vo väčšej či menšej miere používa na celom svete. Dobre stanovená minimálna mzda môže poskytnúť stabilitu, istotu, podporovať rast, zmierňovať chudobu. Dôležitým opatrením na zmiernenie chudoby tých, ktorí sami nie sú schopní v plnej miere zabezpečiť vlastnú existenciu, sú sociálne dávky. Jedným z najdôležitejších súčastí sociálneho systému je starobné dôchodkové poistenie. Za posledné roky prešlo viacerými zmenami najmä pokiaľ ide o zavedenie, následné zrušenie a znovuzavedenie druhého piliera.Koncentrovaným a najcitlivejším výrazom nerovnosti je chudoba. Chudoba, podobne ako nerovnosť, má popri ekonomických i sociálne, etické a psychologické dimenzie. Pre redukciu chudoby nestačí uspokojovať sa len s analýzami jej príčin a následkov, ale je potrebné, najmä zo strany kompetentných, teda vlády, hľadať praktické riešenia. Pritom je rovnako potrebné usmierniť i samotných jednotlivcov, aby sa aj oni sami v maximálne možnej miere snažili o zmenu svojej nežiadúcej situácie.
Ďakujem, že ste si prečítali môj článok. Dúfam, že vás zaujal. Budem pridávať i ďalšie články.
Prajem pekný zvyšok dňa :)