Šansón bolo pôvodne označenie akejkoľvek piesne vo Francúzku. V historickom zmysle označuje hrdinský spev, ktorý rozpráva o hrdinských činoch rôznych bájnych postáv. Momentálne pod menom šansón označujeme prednesovú pieseň, ktorá sa od bežnej populárnej piesne líši náročnosťou textu a sugestívnou prezentáciou.

Vznik

Prvý dôležitý zakladateť šansónu bol Guillame de Machaut, ktorý spojil dohromady tri hlasy. Každý hlas spieval inú časť. Bolo to približne v  14. sotročí. Guillame využíval literárne a epické  podklady zo žánrou ako balada, rondel...

Ďalší dôležitý zakladatelia boli: Guillaume Dufay a Gilles Binchois, ktorí zložili Burgudianský šansón. Taktiež bol v štýle 3-hlasu a využíval tenor (vysoký hlas).

Neskôr v 15.-16. storočí využívali umelci trojhlas. Nie taký, aký bol v 14. storočí, tu spievali jednohlasne.

V roku 1501  Ottaviano Petrucci, publikoval knihu piesní- šansónu, kde sa náchádzalo 96 šansónov. Vznikla v Benátkach.

Moderný ŠansóN

Šansón, tak ako ho poznáme teraz, vznikol v 16. storočí. Pravdepodobne sa postupne vyvíjal, až kým sa nedostal do podoby, ako ho poznáme dnes.  Preto moderný šansón nemá zakladateľa.

V 19. storočí vznikla vo francúzskych kabaretoch moderná forma šansónu, ktorá našla svoje uplatnenie najmä v zábavnom priemysle. Posun nastal aj v textoch šansónov, ktorý sa od jednoduchých popevkov vyvinul v poeticky hodnotné básnické diela. Ako som už spomínal, textári šansónov nezriedka boli, a sú poprední básnici. Konkrétny druh moderného šansónu je realistický šansón, ktorý bol veľmi obľúbený začiatkom dvadsiateho storočia až do konca druhej svetovej vojny. Tento šansón vznikal v rôznych kaviarňach, baroch a kabaretoch. Ako už z názvu vyplýva realistický šansón sa vo Francúzku zameriaval hlavne na kapitalistické vzťahy. V piesňach sa často spomína: život chudobných a pracujúcich ľudí nižších vrstiev.

          Tento štýl šansónu obľubovali najmä ženy, konkrétne: Edit Piaf, Damia, Fréhel.... Šansón bol vo Francúzku veľmi populárny, až v 19. storočí začali skladatelia skladať iný žáner hudby. Šansón sa však zachoval, poznáme ho i dnes. 

Edit Piaf

Edit bola slávna svetová speváčka a nepochybne najslávnejšia Francúzska speváčka. Svoj obdiv a slávu získala hlavne vďaka tomu, že vo svojich textoch spievala o svojom živote. Jej hudba bola  autobiografia, odrážajúca jej život. Za svoj najobľúbenejší žáner hudby si vybrala šansón. Tam sa nemusela zamerať len na zmysluplnosť a úroveň spievaného textu. Mohla tu vyjadriť svoj postoj, pocity a myšlienky.

Rodina

Matka:

Jej matka sa volala Annetta Giovanna Maillardová, ktorá sa narodila 4.8.1885 v Taliansku. Aj ona bola speváčka a neraz si  zaspievala aj šansón. Na ulici vystupovala pod menom Line Marsa. Editina matka zomrela v biede predávkovaním morfiom.

Otec: Volal sa  Louis Gassion,  narodil sa vo Falaise 

10. mája1881, bol pouličným artistom- hadím mužom. Počas vojny musel narukovať, a tak sa o Edit starala mama, resp. stará mama.
    Detstvo .

Edit sa narodila 19. december 1915 v Paríži, vo štvrti Belleville, pod číslom domu 72. Jej vlastné meno je Edith Giovanna Gassionová.

Edit nemala dobré detstvo. Jej matka ju dala do starostlivosti starej mamy, kde Edit žila v biednych podmienkach. Namiesto vody sa u nich pilo víno.  Do siedmich rokov žila v Bernay, kde sa o ňu, v salóne otcovej tety, starali prostitútky, šili pre ňu handrové bábiky. Boli to jej najkrajšie roky.

Po smrti svojej matky si otec malú Edit brával na svoje cesty. Pri svojom otcovi od 14. rokov veku začala Edit spievať. Vystupovala s ním na pouličných predstaveniach. Obaja skoro zistili, že ak spieva ona, dokážu zarobiť viac peňazí. Edit začala spievať teda na uliciach. Jej celkom obyčajný život zmenili až jej prvé lásky.  

,,Nikdy sa mi nepodarilo udržať si nadlho človeka, ktorého som milovala," tvrdila vo svojich spomienkach Piaf. Prvým mužom jej života bol Malý Luis,  roznášač nákupov. Piaf vtedy spievala na ulici a za svoj výkon vyberala do klobúka zopár drobných. Nemala ešte ani šestnásť rokov, keď s ním začala žiť a zakrátko otehotnela. Narodila sa im dcérka Marcelle.

,,Malý Louis bol také isté dieťa, ako ja. A tak som ho jedného dňa oklamala. S človekom dospelejším. S Mojím legionárom.“ Povedala.

Speváčka zobrala dcérku a odišla žiť s vojakom, do ktorého sa zaľúbila. Lenže Malý Louis ju vypátral, zobral jej dieťa a povedal jej, že ak chce dcéru ešte niekedy vidieť, nech sa k nemu vráti.

,,Strávila som so svojím milým poslednú noc a vrátila som sa k Louisovi, kvôli dcére. Môj legionár ma miloval. Žiadal, aby ho poslali do Afriky. Tam aj zahynul."

 A tak prišla speváčka o svoju prvú veľkú lásku a svet získal prvú veľkú pieseň o láske z jej repertoáru - Mon Légionnaire.

Keď mala Marcelle  rok, ochorela na zápal mozgových blán a zomrela. Bolo to  7. júla 1935.

      Kariéra   

Po smrti Marcelle sa  Edit presťahovala z ulice Belleville do ulice Pigalle. Naďalej spievala na ulici a každý deň musela odvádzať za ochranu peniaze výpalníkovi. Vďaka svojim známostiam, ktoré si dokázala vyspievať na ulici, získala prvý angažmán v baroch v Pigalle. Vystupovala pod rôznymi pseudonymami – Tania, Denise Jay alebo Huguette Helia. Aj keď sa jej podarilo zmeniť bohémsky spôsob života, vždy sa vracala na ulicu. Na Edit sa usmialo šťastie, keď ju v roku 1935 objavil Louis Leplée, majiteľ nočného klubu, ktorý v tom čase navštevoval celý Paríž. Prvýkrát ju divákom predstavil ako Môme Piaf (Vrabčiatko). Inšpiroval ho jej drobný vzrast - Piaf merala iba 147 cm. Leplée ju tiež presvedčil, aby vystupovala v čiernych šatách, ktoré sa pre ňu stali typickými. Úspech prišiel z jedného dňa na druhý,  keď po jednom jej vystúpení spomedzi hostí vyskočil Maurice Chevalier a zvolal: ,,Bravó! Tá malá má poklad v hrdle!" bolo jasné, že bude slávna. 

Lenže o niekoľko mesiacov Lepléeho zavraždili a práve Piaf podozrievali z jeho vraždy. Prečo, veď jej pomohol?

 ,,Akiste pre moju minulosť. Videli ma v spoločnosti pasákov, zlodejov a chuligánov."

 Hoci Piaf mala iba 20 rokov, bola vo štvrti Pigalle známa. Napokon ju policajti pustili pre nedostatok dôkazov. Piaf však nemala kde spievať, a to práve v období, keď sa zdalo že dievča z ulice konečne niekde nájde zázemie. 

       Prvý galakoncert, na ktorom Edit vystúpila, zorganizoval Lepleé v roku 1936 v cirkuse „Medrano“. Odštartoval jej vzostup medzi hviezdy. Po jeho smrti sa spojila s autorom piesní Raymondom Assom. Stal sa jej autorom a milencom a naučil ju, ako sa stať hviezdou. Dostal ju do profesionálnych koncertných hál, ako boli  Alhambra, Bobino a dokonca vtedy najprestížnejšia  ABC, čo jej pomohlo preniknúť do rádia. V tomto období stretla Danielle Bonel, ktorá sa stala jej tajomníčkou a dôverníčkou až do konca života.

         Koncom tridsiatych rokov sa z nej stala skutočná hviezda. Keď pre ňu v roku 1940 napísal Jean Cocteau divadelnú hru, bol to okamžitý úspech. Piaf triumfovala v sále Bobino aj v divadle v hre Le Bel Indifférent od Jeana Cocteaua, v ktorej s úspechom predstavila aj svojho kolegu herca Paula Meurisseho. Hrali tiež spolu vo filme Montmartre-sur-Seine  od Georgesa Lacombea (1941). Pri jeho natáčaní sa zoznámila s Henri Contetom, ktorý sa stal jej obľúbeným textárom.

         Počas nemeckej okupácie, keď sa definitívne zmenila z Drobčeka-Vrabčeka na Edit Piaf, pokračovala v koncertovaní. Vystúpila aj v Berlíne v auguste 1943 s viacerými umelcami, napríklad Loulou Gasté, Raymond Souplex, Viviane Romance, Albert Préjean. Koncert sa udial pred Brandenburskou bránou. Interpretovala šansóny, ktoré mali dvojzmyselné texty, evokujúce odpor a chránila židovských umelcov ohrozovaných políciou a Nemcami. Je aj iný variant, a to ten, že to nemohla dokázať, no svoj dobrý mediálny obraz si zachovala naďalej.

Aj keď Edit nemala šťastie v láske nádeje, že si nájde ďalšieho spoločníka sa nevzdala.

Do života vtedy už úspešnej a slávnej 32-ročnej speváčky vstúpil ženatý boxer Marcel Cerdan. ,,Človek, ktorý naozaj ožiaril môj život a akiste by ho bol navždy zmenil, keby smrť nebola preťala náš rozprávkový vzťah."

 Maurice zomrel pri leteckom nešťastí v roku 1949, keď sa ponáhľal za svojou láskou z Paríža do New Yorku.

,,Čo sa len o nás povravelo. Obvinili ma, že som ukradla žene muža, deťom otca..." 

Ich láska trvala iba dva roky, pre Edit však bola nezabudnuteľnou. Aj na konci svojho života, keď sa jej zoznam milencov a manželov predĺžil o ďalšie mená, svojho boxera vždy umiestňovala na prvé miesto. V deň, keď Cerdan zomrel, Piaf spievala v New Yorku.

,,Pred prvým šansónom som povedala: Dnes večer budem spievať na pamiatku Marcela Cerdana. b Azda práve to ma zachránilo pred samovraždou."

Napokon, milovaný Marcel ju nikdy neopustil. Piaf na sklonku svojho života priznala, že vždy, keď sa mala pre niečo rozhodnúť, pýtala sa sama seba, čo by na jej mieste spravil Marcel... Niekoľko mesiacov po Cerdanovej smrti sa Piaf dokonca stretla s jeho ženou, vdovou, s ktorou si padli do náručia. Obe milovali toho istého muža a nad jeho hrobom sa zmierili a stali priateľkami. Piaf prichýlila vo svojom dome v Paríži na okraji Boulonského lesíka nielen vdovu, ale aj jej tri deti.

,,Tí, čo to nechápu, nikdy nemilovali a nevzala im lásku smrť," odkázala neprajníkom. 

,,Nech by človek klesol akokoľvek nízko, nikdy nesmie strácať nádej. Ja som sa po Cerdanovej smrti vzdala a šlo to so mnou z kopca. Padla som na samé dno priepasti. Tento úder som nevydržala, uchýlila som sa k narkotikám."

Zlomená Edit Piaf siahla po najstrašnejšom zaháňačovi samoty a spomienok, po morfiu. A predsa jej ani závislosť nezabránila spievať, aj keď pri niektorých piesňach mala slzy žiaľu v očiach. Svojho Marcela oplakávala v každej piesni.

,,Moji priatelia ma vídali s penou na ústach. Videli ma, ako si za kulisami narýchlo cez sukňu a pančuchy vpichujem injekciu, bez ktorej som už nemohla vyjsť na scénu." 

      V roku 1961, dva roky pred svojou smrťou, Piaf vystúpila v parížskej Olympii kde prvýkrát zaspievala pieseň Non, je ne regrette rien (Nie, nič neľutujem). Bol to triumf a táto pieseň sa stala akousi hymnou jej života. Charles Dumont, autor piesne si spomína, čo mu speváčka vtedy povedala: ,,Mladý muž, táto pieseň obletí svet a bude vás prenasledovať celý váš život."

Edit Piaf naposledy vydýchla vo svojom dome v Plascassier neďaleko Cannes na juhu Francúzska 10. októbra 1963. Príčinou smrti bolo vnútorné krvácanie. Jej telo tajne previezli do Paríža a smrť oznámili až na druhý deň.