Protihasburské povstania:
- Protihabsburgské stavovské povstaniaboli ozbrojené vystúpenia sedmohradských a uhorských stavov, vedených sedmohradskými kniežatami alebo uhorskými magnátmi proti Habsburgovcom v rokoch 1604 (začiatok Bočkajovho povstania) až 1711 (Satmársky mier).
- Odohrávali sa väčšinou n území dnešného Slovenska, ale aj na území Uhorska
Príčiny:
- Povstania zapríčinili obmedzovanie stavovských privilégií, násilná protireformácia a presadzovanie habsburského absolutizmu. Boli aj súčasťou väčších vojnových konfliktov –pätnásťročnej vojny (1593 – 1606) a tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), v ktorých sedmohradskí a uhorskí povstalci vystupovali ako spojenci habsburgovských nepriateľov –Osmanskej ríše alebo protihabsburských koalícií v strednej a západnej Európe.
Prvé povstanie:
Bočkajovo povstanie (1604-1606)
Štefan Bočkaj si hneď na začiatku získal prísľub podpory od Turkov, ktorý nikdy neváhali vstupovať do vnútorných uhorských sporov. Začal formovať povstaleckú armádu a odrazil prvé nerozhodné operácie cisárskej armády v Sedmohradsku. Jedna z prvých bojov sa odohrala neďaleko hradu Kiskereki (Cherechiu). Vážne oslabil cisársku armádu zničením zásobovacej kolóny, ktoré zásobovali generála Belgiojosa . Zneistený a dezorientovaný Belgiojoso sa radšej stiahol naspäť na územie Slovenska k mestu Košice, kde bola jeho základňa.
Batlenovo povstanie (1619-1622)
- Druhé stavovské povstanie vedené sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom (Bethlenom) malo v podstate ten istý cieľ, ako prvé, lebo sa nedodržiavali zo strany Habsburgovcov podmienky Viedenského mieru. 1. Útok sa konal v auguste roku 1619, keď vpadol na východné Slovensko. Obsadil Košice a nechal sa svojimi prívržencami vyhlásiť za hlavu Uhorska a ochrancu protestantov. Jeho vojská, posilnené tureckými oddielmi prenikli až na západné Slovensko, kde sa zmocnili Nových Zámkov, Trnavy a na krátky čas aj Bratislavy.
- Na sneme v Bratislave (január 1620) schválili „konfederáciu“ s českými stavmi a na ďalšom sneme v Banskej Bystrici (august 1620) zvolili stavy Gabriela Betlena za uhorského kráľa. Po porážke českého povstania na Bielej hore (8. november 1620) nastal obrat aj v Betlenovom povstaní. Počas útoku v roku 1621 sa cisárskym vojskám podarilo dobyť Bratislavu, Nitru a ďalšie mestá. Gabriel Betlen preto uzavrel 31. decembra 1621 s cisárom mier v Mikulove. Vzdal sa dobytého územia a titulu uhorského kráľa. Uhorským stavom potvrdil cisár práva a privilégiá sľúbené Viedenským mierom.
Povstanie Juraja I. Rákociho
(1643-1645)
(1648-1660)
- Juraj Rákóczi patril medzi popredných Betlenových prívržencov. Velil jednému z jeho zborov, aj keď na bojisku neoplýval výraznými schopnosťami. Bol však šikovným politikom a diplomatom.
- V Sedmohradsku vládol tvrdo a nekompromisne. Potláčal akékoľvek prejavy odporu a výrazným spôsobom zveľaďoval svoj majetok. Často krát aj na úkor iných príslušníkov sedmohradskej šľachty Vďaka svojím financiám si vystaval maú armádu, poväčšine ľahkej jazdy. Nemohol so svojou malou skupinou útočiť na kráľovské veľké vojská, ale používal ju na taktické vyčerpávanie protivníka. Zo Sedmohradska prenikol na východné Slovensko a ďalej na západ (1644). Roku 1645 prenikli Rákociho oddiely znovu na západné Slovensko a ponáhľali sa na pomoc švédskemu generálovi L. Torstensonovi, ktorý obliehal Brno.. Na základe Lineckého mieru získal Juraj I. Rákoci do doživotnej držby sedem stolíc na severovýchode Uhorska, z toho Satmársku a Sabolčskú natrvalo. Linecký mier rozšíril slobodné vyznávanie náboženstva aj na poddaných, ale inak jeho ustanovenia bránili iba privilégiá šľachty, upevňovali moc a rozširovali majetok Rákóciovskej rodiny.
Tököliho povstanie (1678 – 1686)
- Všeobecná nespokojnosť prepukla roku 1678 do otvoreného povstania, na čelo ktorého sa postavil Imrich Tököli (Thököly), bohatý kežmarský magnát z územia Slovenska. Z východného Slovenska prenikol do oblasti banských miest a na Hornú Nitru. Kurucké hnutie (ako sa ľudoví proti habsburskí povstalci – prevažne Slováci a Rusíni – asi od 70. rokov 17. storočia nazývali) sa týmto osamostatnilo od Sedmohradska a jeho základňou sa stali stolice na severovýchode Kráľovského Uhorska. Pod dojmom kuruckých úspechov zvolal cisár Leopold I. do Šoprone snem (1681). Už predtým odvolal absolutistickú formu vlády a na sneme obnovili uhorskú ústavu. Keďže sa nedohodli v otázkach náboženstva, Imrich Tököli sa znovu chopil zbrane. Roku 1682 sa Imrich Tököli stal kráľom „Horného Uhorska“ (teda východného Slovenska) ako vazal Osmanskej ríše (podobne ako Sedmohradsko). Počas výpravy osmanskej armády proti Viedni (1683) Imrich Tököli rozšíril svoj štát smerom na východ skoro na celé Slovensko, ale porážka Turkov znamenala aj rýchly koniec jeho moci. Imrich Tököli bol v tejto súvislosti prezývaný Osmanmi Kráľ stredného Uhorska
Dôsledky povstaní
Satmársky mier (Satumarský mier) bola dohoda o ukončení protihabsburského povstania medzi Františkom II. Rákocima cisárom Karolom III. uzavretá 1. mája 1711 v Satu Mare. Zástupca povstalcov Alexander Károli a cisársky zástupca Ján Pálfy uzatvorili 10 bodovú mierovú zmluvu, ktorá mala amnestovať povstalcov, chrániť slobodné vierovyznanie a zachovať slobody Uhorska a Sedmohradska. Satmárský mier ukončil posledné veľké protihabsburské povstanie v Uhorsku.
Pre Slovensko znamenali povstania spustošenie územia, šírenie hladu a chorôb, chudobu a spomalenie ekonomického rozvoja.
Habsburgovci prestali Uhorsku dôverovať, čo zapríčinilo znížený záujem o hospodársky rozvoj Uhorska – odvtedy bolo Uhorsko v porovnaní s Rakúskom ekonomicky zaostalejšie.