Detstvo a mladosť
Niccoló Paganini bol taliansky skladateľ, pedagóg a husľový virtuóz. Narodil sa 27.10.1782 v Janove ako tretí v poradí zo 6 detí Antónia Paganiniho a Teresy Bocciardo. Niccola učil hrať na husle jeho otec, ktorý bol na neho veľmi prísny. Niccolò musel denne cvičiť sedem hodín. Keď si jeho otec myslel, že necvičí dosť usilovne, prikročil k fyzickým trestom alebo mu nedal jesť. Malý Niccoló vedel už v siedmych rokoch zahrať z notového listu všetko. Hru na husle ďalej študoval u Giovanniho Costu, kapelníka katedrály v Janove, u vynikajúceho huslistu Alessandra Rollu v Parme a u Gaspara Ghirettiho. Keď Rolla počul 13-ročného Niccola hrať, vrátil ho domov s odôvodnením, že ho už nemá čo naučiť. Kompozíciu študoval u Ferdinanda Paëra a Francesca Gnecca. Od roku 1794 ako dvanásťročný koncertoval v talianskych mestách. Po tom ako Francúzsko napadlo Taliansko, sa v roku 1800 Paganini so svojím otcom presťahoval do Livorna, kde Paganini hral na koncertoch a jeho otec sa ďalej venoval práci na mori. Na jeseň roku 1801 koncertoval uprostred omši v kostole Santa Croce v Lucce. Hral 28 minútový koncert, kde napodobňoval zvuky zvierat a iných hudobných nástrojov. Publikum bolo ním nadšené. Už vtedy mal obrovský úspech. Od roku 1805 po 1810 pôsobil ako kapelmajster kňažnej Elisy Bacchiochi, sestry Napoleona Bonaparte, s ktorou mal vraj ľúbostnú aféru. Princezná z neho urobila dvorného huslistu a on sa tým stal významnou osobnosťou na dvore, čo si patrične užíval. V tom istom čase Paganini zložil najťažšie dielo pre husle v živote – 24 caprices. Po mnoho rokov nik iný okrem neho nebol schopný zahrať toto technicky náročné dielo. Jeho slávu ako huslistu kazila povesť sukničkára a hazardného hráča.
Po roku 1810 začal Paganini cestovať do okolia Parmy a Janova. Napriek tomu, že bol veľmi populárny medzi miestnym publikom, nebol stále dostatočne dobre známy vo zvyšku Európy. Jeho prvý zlom prišiel v roku 1813, keď koncertoval v La Scale v Miláne. Jeho koncert zožal veľký úspech, a preto si získal pozornosť aj od ostatných prominentných ľudí. Jeho sláva sa rozšírila po celej Európe s koncertným turné, ktoré sa začalo vo Viedni v auguste roku 1828. Cisár Rakúska mu udelil čestný titul cisárskeho komorného virtuóza. . Počas tohto turné mal koncerty vo väčších mestách Nemecka, Poľska, Čiech až do februára roku 1831. Potom nasledovalo turné v Paríži a Británii.
Paganiniho technika
Hudobná inšpirácia a nová ním objavená technika hry na husle umožnila Paganinimu počas koncertu improvizovať a prekvapovať neuveriteľnou muzikálnosťou, spojenou so zázračnou husľovou virtuozitou. Stal sa stelesnením romantického umelca, vyžaroval fantastické až démonické sily, vyvolával nadšenie. Mal neuveriteľné pohyblivú hmatovú techniku ľavej ruky, dokázal hrať extrémne široké zmeny polôh, používal „skákajúci sláčik“, dvojitý trilok, hru sláčikom a pizzicato ľavou rukou súčasne, dvojhmaty: tercie, sexty, oktávy, štvorhmaty, rozoznieval umelé a prirodzené flažolety, dvojitý flažolet, prelaďovanie strún robil podľa potreby. Niekedy zložil z huslí 3 struny a hral iba na samotnej strune G. To bol jeden z jeho majstrovských kúskov. Obecenstvo nefascinoval len svojou dokonalou technikou a virtuozitou, ale aj svojím démonickým zjavom. Na koncerty prichádzal v čiernom koči ťahaným čiernymi koňmi. Nosil zásadne čierne oblečenie. Čierny redingot, ktorý ešte viac predlžoval jeho vychudnutú postavu. Mal dlhé tmavé vlnivé vlasy, veľké uši, hlboké oči a mŕtvolne vychudnutú tvár. Paganini nerád predvádzal svoju techniku, ale počas koncertu v Paríži v roku 1832 hral svoju Sonátu nepretržite v rýchlosti dvanástich nôt za sekundu. Iní hudobníci by za taký čas nestačili ani prečítať notový záznam. Jeho majstrovstvo bolo výsledkom geniálnej pamäti. Na koncerte si vystačil sám, nepotreboval podporu ostatných hudobníkov. Paganini hrával na koncertoch len svoje skladby, ale väčšinou ich nedovolil vydať tlačou, lebo ich považoval za svoje umelecké tajomstvo. Hudobný génius Paganini a jeho excentrický vzťah viedli k chýrom, že mu pri mimoriadnej hre pomáha sám diabol. Jeho publikum si často nevedelo vysvetliť úžasný spôsob jeho hry, preto vznikali chýry, že uzavrel zmluvu s diablom. Preto ho nazývali aj „Diabolský huslista“ alebo „Diablov huslista“. Paganiniho fantázia, výrazová sila, zdanlivá neobmedzenosť tvorenia a jeho bezhraničné schopnosti silne zapôsobili aj na skladateľov a interpretov v 19.storočí.
Heinrich Heine o ňom povedal po jednom koncerte: „ Bola to hudba, akú ucho nepočulo, akú si len srdce dokáže vysnívať.“
Ludwig Harlish povedal: „Po každom jeho ďalšom vystúpení sa šírilo presvedčenie, že je to najväčší huslista všetkých čias. “
Paganiniho husle
Keď bol Paganini ešte mladý hral na husliach guarnerkách, ktoré sa volali „Kánon“ a prišiel k nim zvláštnym spôsobom. Paganini, ktorý vo svojej mladosti viedol dobrodružný život, raz vraj v kartách prehral i svoje husle amatovky (husle z dielne Andrea Amatiho), takže nemal pre svoj koncert v Livorne žiaden hudobný nástroj. V tejto núdzi mu požičal husle – už spomenuté „Kánon“ – bohatý livornský obchodník Livron. Paganini hral na tieto husle tak krásne, že mu ich pán Livron daroval s podmienkou, že na ne nebude hrať nikto iný. Pri neskoršej príležitosti v Parme, keď prijal výzvu od muža menom Pasini, vyhral ďalšie cenné husle. Ďalej hral Paganini na husliach od Stradivariho, Amatiho, Bergonziho a od iných ďalších výrobcov.
Diela
24 Capriccií pre sólové husle op. 1
Tri veľké kvartetá pre husle, violu, gitaru a violončelo
Koncert č.1 Es dur op.6- je zaujímavý tým, že husle sú notované v D dur, ale sú ladené o poltón vyššie, aby mali jasnejší tón
Koncert č.2 h mol op.7, nazývaný aj La campanella podľa rondového finále
Fandango Spanalo(španielsky tanec)
Duetto Amaroso
Husľové koncerty č.3 E dur
Husľové koncerty č.4 d mol
Caprice Nr.13- nazýva sa aj diablov smiech
Cantabille
Všetky diela, ktoré Paganini vytvoril neboli zverejnené spoločnosti, a preto neexistujú noty s notovým zápisom Paganiniho improvizácie. Taktiež sám Paganini nechcel spočiatku svoje diela zverejniť, preto sa po jeho smrti už nezachovali.
Paganini sa nikdy neoženil no mal syna Achilla s Antoniou Bianchi, s ktorou sa ale nestýkal. Paganini so sebou brával na turné svojho syna, ktorý ho sprevádzal až do jeho smrti.Po jeho smrti spolu aj s jeho dvomi sestrami zdedili obrovský majetok vrátane 11 Stradivárok a ďalších slávnych huslí.
Paganiniho celý život sužovali rôzne choroby, hlavne priapizmus podľa dnešných výskumov trpel tiež Marfanovým syndrómom, dedičným ochorením postihujúcim spojivové tkanivo kostry - postihnutí majú dlhé dolné končatiny, dlhé prsty a dlhú, úzku tvár. Tým sa dá vysvetliť jeho neobvyklý vzhľad a mimoriadna rozťažnosť ruky. Neskôr sa nakazil syfilisom, na následky ktorého aj zomrel. Ku koncu života tiež trpel ochorením hrtanu, čo mu veľmi sťažovalo rozprávanie. Napriek všetkým zdravotným problémom sa ale až do svojej smrti venoval intenzívnej hudobnej činnosti.
Niektorí autori, ktorí sa inšpirovali Paganiniho tvorbou:
Jason Becker – Caprice No. 5
Mike Campese– "Paganini" Caprice No. 16
Alfredo Casella – Paganiniana Op.65 (1942)
Mario Castelnuovo-Tedesco – Capriccio Diabolico pre klasickú gitaru
Frederyk Chopin – Souvenir de Paganini pre klavírne sólo
Ivry Gitlis – Cadenza pre prvú vetu paganiniho husľového koncertu Concerto No.2 Op.7 "La Campanella" (1967)
Fritz Kreisler – Paganiniho Concerto D dur pre husle a orchester
Eugène Ysaÿe – Paganiniho Variácie pre husle a klavír
Hector Berlioz-symfónia so sólovou violou Harold v Taliansku
Smrť
Niccoló Paganini zomrel 27.5.1840 v Nice. Keďže nechcel posledné pomazanie, cirkev ho odmietla pochovať. Jeho telo nebolo nikdy pochované. Až na veľké požiadavky jeho rodiny bol po piatich rokoch poriadne pochovaný. Po tom ich však ešte dvakrát aj tak vykopali a až v roku 1876 ich navždy previezli do hrobu v rodnom Janove. Niccoló Paganini sa vďaka svojmu neobyčajnému talentu považuje za najväčšieho husľového virtuóza, aký kedy žil.