Cirkev bola strašne bohatá. Cirkev v Čechách koncom 14.st. vlastnila takmer 1/3 pôdy. Okrem pozemkového vlastníctva získala aj majetok v mestách. Okrem poplatkov za náboženské obrady žiadal príspevky na „zbožné účely“. Cirkevné hodnosti, funkcie, úkony - všetko bolo predmetom obchodu. Preto sa všeobecná nespokojnosť sústredila proti cirkvi. Prípadná reforma cirkvi by priniesla výhody všetkým spoločenským vrstvám.
Pôvodcami kritiky bohatstva cirkvi boli najmä univerzitní majstri a niektorí kazatelia. Autorita cirkvi bola otrasená tiež tzv. schizmou (naraz zvolení traja pápeži). Najodvážnejším kritikom bol majster Ján Hus.
Vychádzal z myšlienok oxfordského kazateľa Johna Wicklifa a z jeho kritiky cirkvi a jej honby za majetkom. Hus kázal po česky v betlehemskej kaplnke v Prahe. Veľmi otvorene vystupoval najmä proti predávaniu odpustkov. Pápež zakázal Husovi kazateľskú činnosť.
V roku 1414 sa zišiel v Kostnici koncil, ktorý mal riešiť pápežskú schizmu. Rímsky cisár Žigmund Luxemburský sem pozval aj Jána Húsa, aby tu obhájil svoje učenie. Koncil však jeho učenie prehlásil za kacírstvo a keď ho Hus nechcel odvolať, 6.júla 1415 ho upálili ako kacíra. Po smrti Jána Húsa sa symbolom celonárodného protestu stal kalich. Kalich združoval všetky opozičné vrstvy českej spoločnosti.
Po upálení Jána Husu sa formovalo revolučné krídlo husitského hnutia. Vznikla meštiansko–šľachtická strana. Jej radikálne krídlo tvorili chudobní mešťania, sedliaci a zemania. Chceli utvoriť spoločnosť bez mocných pánov a vysokých cirkevných hodnostárov. Umiernené krídlo tvorili univerzitní majstri a bohatí pražskí mešťania. Títo chceli cirkev iba zreformovať.
Husitské revolučné hnutie vypuklo v júli 1419 v Prahe. Pražská chudoba, ktorú viedol ľudový kazateľ Ján Želivský , zaútočila na novomestskú radnicu. Vyhádzali z okien konšolov (radní páni), ktorí bránili šíreniu husitských obradov .Po smrti Václava IV. sa jeho brat, uhorský a nemecký kráľ Žigmund domáhal práva na český trón. Od pápeža si vyžiadal súhlas zorganizovať križiacku výpravu proti „českým kacírom“.
Zatiaľ sa v Prahe Husiti pripravovali na obranu a požiadali o pomoc aj ďalšie revolučné mestá. Najvýznamnejším z nich bolo mesto Tábor. V čele táborského vojska stál chudobný zeman Ján Žižka z Točňová. Tento používal rozmanitú bojovú taktiku.
Na výzvu Želivského sa husitské vojská zhromaždili pod jednotným velením Jána Žižku na pomoc Prahe. Velenie husitských vojsk zostavilo stručný program – 4 pražské artikuly:
1. Aby sa slovo božie slobodne hlásalo
2. Aby sa sviatosť oltárna prijímala pod obidvoma spôsobmi
3. Aby sa prestalo svetské panstvo cirkvi (zabrať cirkevný majetok)
4. Aby ťažké hriechy svetská moc trestala
Spojené husitské vojská porazili 1.križiacku výpravu v júli 1420 na Vítkove. Po vyhnaní križiakov začala meštianska strana upevňovať svoje postavenie na úkor mestskej chudoby. Rozpory medzi jednotlivými prúdmi hnutia sa začali prehlbovať. Po Žižkovej smrti (1424) velenie husitských vojsk prevzal kňaz Prokop Holý. Tento zmenil doterajšiu taktiku obrany a prešiel k útočnej vojne do susedských krajín – spanilé jazdy. Prehlbovanie rozporov medzi jednotlivými záujmovými skupinami husitov chcel využiť pápež aj cisár Žigmund.
V roku 1431 zvolali do Vasileja cirkevný koncil a pozvali naň aj zástupcov husitov. Cirkev bola ochotná uznať v Čechách prijímanie pod obidvoma spôsobmi, ale žiadala rozpustiť husitské vojská. Radikálna strana na čele s Prokopom Holým trvala na uznaní všetkých 4 pražských artikul a preto rokovania opustila. Meštiansko-šľachtická strana však ponúkanú dohodu prijala. Husitský tábor sa teda takto rozložil. Na ďalšom pokračovaní revolučného zápasu mala záujem už len chudoba. Rozklad husitskej koalície využili Žigmund aj cirkev a spolu s umiernenými husitami v bitke pri Lipanoch v máji 1434 radikálnych husitov porazili. Husitstvo v umiernenej kališníckej podobe zostalo v Čechách dôležitou silou.
Husitské hnutia malo ohlas aj na Slovensku – tzv. bratrícke hnutie.