Keď som sa chystala navštíviť Amsterdam, dúfala som, že sa mi podarí vidieť dom na ulici Prinsengracht 263, ktorý je navštevovaný mnohými turistami. Je to typický holandský dom, aký môžete vidieť kdekoľvek v krajine tulipánov, avšak tento ukrýva historické spomienky a osud jednej židovskej rodiny, pri ktorom každý človek pocíti dávku sentimentu. Bohužial, nepodarilo sa mi nakuknúť do domu Anny Frankovej, avšak viac toho ukrýva jej denník, ktorý je známy po celom svete. Príbeh mladého dievčaťa a jej rodiny je načrtnutý prostredníctvom myšlienok a pocitov, ktoré sú skutočné a sú plné nádejných túžob, nebyť ich smutného konca. Okrem svojho denníka bola nádej to posledné, čo Anna Franková mala. . .
Život v Nemecku
Annin život sa začal v nemeckom meste Frankfurt nad Mohanom v roku 1929. Spolu s rodinou viedla bežný život, ktorý zahŕňal školu a výpomoc s domácimi prácami, navyše vynikala v písaní a čítaní. Po tom, čo sa v Nemecku dostali k moci nacisti s ich hlavným znakom- antisemitizmom, sa Židia ocitli v značnom ohrození a v živote Anny a jej rodiny došlo k zmenám, kvôli ich židovskému pôvodu a vierovyznaniu. Práve kvôli nebezpečenstvu a ohrozeniu sa Annin otec Otto Frank rozhodol, že so svojou rodinou odíde do Holandska, v ktorom bolo ešte bezpečie. Tento plán vymyslel spolu so svojimi kolegami a všetko pripravili tak, aby ich nikto z ničoho neupodozrieval. Rodina sa tak presťahovala do Holandska do Amsterdamu a Otto Frank začal pracovať v spoločnosti Opekta. Rodinný pokoj a zázemie však netrvalo dlho.
Život v Holandsku, život v úkryte
Ich bezpečie sa narušilo, keď Nemci obsadili aj Holandsko. S vidinou nebezpečenstva a strachu sa Annin otec rozhodol pre možnosť úkrytu. Bola to jediná možnosť ako to zvládnuť, avšak napätie a strach ich nikdy neopustili a každú chvíľu sa ozývali. V roku 1942 sa rodina presťahovala do zadnej časti spoločnosti Opekta, teda v spoločnosti, kde pracoval Otto Frank. Toto miesto ukryté vzadu za kanceláriou a malou knihovňou bolo známe ako zadný trakt. O tomto ich úkryte vedeli iba najbližší zamestnanci, ktorí im pomáhali s jedlom a s prínosom informácií. Zadný trakt bol úzky a nepohodlný, no postupne si rodičia a ich dve dcéry Anna a Margot začali zvykať. Anna zdieľala malý priestor so sestrou a rodičia mali tiež svoje súkromie. Keďže Anna bola veselej povahy s romantickou dušou, dlhé chvíle v úkryte si krátila rozmýšľaním o svojej budúcnosti a vymýšľala rôzne scenáre. Jej srdcu najmilší bol o kariére spisovateľky. Rodičia vycítili, že Anna potrebuje nejaký zošit, v ktorom by rozvíjala svoj talent, celkovo si priniesli do úkrytu veľmi málo vecí a preto požiadali svojich priateľov, ktorí im prinášali jedlo, či by nemohli doniesť aj nejaký zošit pre ich dcéru. Najväčšie a najkrajšie prekvapenie pre Annu bolo, keď dostala denník a tak sa aspoň malý kúsok času stal pre ňu krajším. Bol to kúsok, kedy sa mohla schovať do svojej tzv.izby, sadnúť si k stolu a písať do svojho denníka o dňoch strávených v úkryte a svojich túžbach a myšlienkach.
V júli 1942 sa k Anne a jej rodine pripojila ďalšia rodina. Rodina von Pels. Otto Frank ich privzal ako svojich známych do svojho úkrytu, aby im pomohol. Hermann a Augusta von Pels sa prisťahovali aj so svojim synom Petrom. Peter sa čoskoro stal Anninou prvou láskou. Napriek tomu, že ich v úkryte bolo už sedem, Otto Frank sa zľutoval ešte nad jedným človekom a to lekárom Fritzom Pfefferom a tak sa nachádzalo v úkryte až osem ustráchaných ľudí. Anna bola spočiatku rada, že bude mať viac ľudí okolo seba, no neskôr jej prekážalo, že nemá veľa času na písanie, pretože sa o stôl musela deliť s ostatnými. Nakoniec našli kompromis a všetci boli spokojní. Anna si do denníka vylievala svoje srdce a myseľ a opis bežného dňa v úkryte sa striedal s premýšľaním a fantáziou. Anna si uvedomila, že život v úkryte môže zaznamenať do malého notesa a snívala o tom, že svoj denník raz vydá. Toto štrnásťročné dievča netušilo, že sa jej tento sen splní, avšak ona pri tom nebude. . .
Boli dni, keď vládla v úkryte dobrá nálada vedená nádejou, no boli aj dni, keď strach pôsobil na všetkých a všetko. Po celý ten čas, museli byť ukrývajúci sa v značnom tichu a dohodli si pravidlá, ktoré mali udržiavať úkryt v tajnosti. Peter pomáhal otcovi a Ottovi s ukladaním zásob, Anna pomáhala so sestrou mame pri upratovaní a pri príprave jedla a počas toho si Anna s Petrom vymieňali zamilované pohľady. Ich život sa stal tajomstvom, zatiaľ čo vonku zúrila vojna. V Amsterdame prebiehali mnohé nacistické razie, avšak toto miesto sa im dlhý čas nepodarilo nájsť. Anna Franková s rodinou a ďalšími známymi sa schovávali v zadnom trakte dlhé dva roky. Za ten čas neboli na dennom svetle, ani nepocítili svieži vánok na svojej tvári. Verili, že sa im podarí zachrániť si život. Nádej sa naplnila, keď v roku 1944 počuli v rádiu vyhlásenie, že spojenci oslobodia všetky obsadené krajiny a ľudia budú voľní. Chýbalo tak málo, aby to dlhé čakanie medzi stenami a ťažkým vzduchom malo svoj šťastný koniec. Ráno 4.augusta 1944 vtrhli do úkrytu nacisti a všetkých zatkli. Dovolili im zbaliť sa a odviedli ich na výsluch. Nikdy sa neobjasnilo, odkiaľ dostali podnet.
Koniec
Všetkých poslali do koncentračných táborov a rozdelili ich podľa pohlavia, takže Anna sa s otcom a Petrom už viac nevidela a jej matka umrela krátko po príchode do tábora. Anna bola spolu so sestrou a pani von Pels odvezená do koncentračného tábora Bergen-Belsen, kde ich ostrihali, týrali a nútili k otrockým prácam. Tento fyzický a psychický tlak skomplikoval ešte týfus, na ktorý ako prvá umrela sestra Margot a Anna ju zanedlho nasledovala. Anna Franková zomrela ako pätnásťročná, niekoľko týždňov pred oslobodením britskou armádou a víťazstvom nad fašizmom. Ako jediný prežil Annin otec- Otto Frank.
Po oslobodení sa Otto Frank vrátil do Amsterdamu, kde žil až do svojej smrti. Dozvedel sa, že jeho známa, ktorá im do úkrytu nosila jedlo, našla Annin denník po tom, čo ich odviezli na výsluch. Uchovala ho a odovzdala mu ho. Keď si ho Annin otec prečítal, zalial ho príval emócií, pretože denník predstavoval akoby myseľ jeho dcéry a všetko v ňom bolo presné a výstižné. Otto Frank sa rozhodol splniť sen svojej dcéry stať sa spisovateľkou a rozhodol sa pre vydanie denníka ako knihy. Denník Anny Frankovej vyšiel najskôr ako„ verzia B“, kde Otto pozmenil niektoré pasáže, no neskôr bol vydaný denník s pôvodným textom ako „verzia A“. V Holandsku vyšiel denník s názvom „Het Achterhuis“ , teda zadný trakt.
Denník Anny Frankovej uchvátil svojou prirodzenosťou, detskou úprimnosťou, neohraničenou fantáziou a vôňou nádeje, ktorej Anna dala pravú hodnotu. Naučila nás, že vždy sa dá veriť a dúfať, a že človek je schopný zvyknúť si v akýchkoľvek podmienkach, ak nemá inú možnosť. Naučila nás, že spolupatričnosť a vzájomná úcta a dôvera sú hlavné piliere rodinných a priateľských vzťahov a že aj dospievajúce dievča má svoje sny, ktorým verí. Príbeh Anny Frankovej je nezabudnuteľný a je obdivuhodné ako sa toto mladé židovské dievča, skúšané trpkým osudom, dokázalo vyrovnať s týmto údelom a ako do poslednej chvíle bojovalo o svoju budúcnosť. Je veľká škoda, že sa jej po tom všetkom nepodarilo prežiť, no jej slová ju budú navždy pripomínať, pretože v nich sa nachádza život. . .
O príbehu Anny Frankovej je množstvo dokumentov, najlepší som videla na Film Europe. Ak raz budete mať možnosť navštíviť krásne Holandsko a Amsterdam, nenechajte si ujsť návštevu domu Anny Frankovej. Čo všetko tam môžte vidieť sa nachádza na oficiálnej stránke múzea- http://www.annefrank.org/
Zdroj obrázka: annefrankguide