Ako som sľúbil v predchádzajúcom blogu, tak tu je malé vysvetlenie vnímania časopriestoru mníchom. Pred pár týždňami sa objavili správy o tom že objavili dvestoročného meditujúceho mnícha, ktorý bol na pohľad mŕtvy no fyzické procesy v tele mu ešte fungovali.
Každý z nás už niekedy počul o budhistických mníchoch, ktorí dokážu priam "zázraky". Mních v stave hlbokej meditácie podľa budhizmu navštevuje iné úrovne nášho a sveta a tiež ďalšie svety(z vedeckého hľadiska paralelné vesmíry, iné dimenzie). Lepšie povedané navštevuje ich iba jeho duša a vedomie. Tieto "výlety" sú vo svete viac bežné, ako si ľudia myslia. Nepotrebujete na to byť budhistickým mníchom. Väčšina týchto výletov má skôr krátkodobý charakter. Na dlhodobú cestu sa vyberú len tí najskúsenejší. Toto sa stalo aj v prípade tohoto mnícha. Čo sa však z mníchovho pohľadu deje? Vôbec nič. V tomto stave mních vôbec nevníma časopriestor. Otázkou je ako dokázalo telo mnícha vydržať nažive tak dlho bez príjmu potravy a tekutín. Každý mních pred tým ako sa prvý krát vyberie na "výlet" musí dokonale ovládať prácu s energiou. Mníchovia dokážu mimovoľne prijímať energiu z okolia. Myslíte si, že je to nemožné? Pozrime sa teda na rastliny. Tie dokážu pri fotosyntéze premieňať energiu fotónov(slnečného žiarenia) na energiu chemických väzieb, ktorú dokážu využívať. Keď to dokážu rastliny, prečo by to nemohli podobným systémom dokázať aj ľudia? Vráťme sa ale k mníchom. Keď je človek v stave hlbokej meditácie, všetky jeho fyziologické procesy sa spomalia(treba na ich fungovanie menej energie). Značná časť energie ide na udržanie mnícha v "cestovateľskom" stave. Ľudské telo nemôže takto existovať večne. Telo sa snaží udržať najdôležitejšie fyziologické procesy. Ak už na niektoré nemá dostatok energie začne brať zo svalov a ďalších častí tela. Preto sa mních časom scvrkáva. Koža sa mu poškodzuje vonkajšími vplyvmi.(po určitom čase vplýva časopriestor na meditujúceho mnícha).