Mária Sklodowská je snáď najvýznamnejšou ženou celej histórie. V každom prípade aspoň tým, že je prvým človekom (aj medzi mužmi), ktorému udelili dve Nobelove ceny.
K vypracovaniu atómovej teórie nič neprispelo tak veľmi ako objavenie rádioaktivity roku 1896, za ktoré vďačíme Henrimu Becquerelovi. Vychádzal pri tom z hypotézy matematika Henriho Poincarého, ktorý si položil otázku, či materiály, ktoré sa vyznačujú fluoreskovaním nevysielajú žiarenie. I keď tento fenomén nevedel vysvetliť, objavil aspoň to, že existuje žiarenie neznámeho pôvodu. Publikoval o tom nie príliš obsiahly článok, ktorý by medzi záplavou iných vedeckých informácií a článkov celkom určite zapadol do úplného zabudnutia, keby do priebehu udalostí nezasiahla - ako to veľmi často býva, keď ide o veľké objavy - náhoda.
Táto náhoda spočívala v tom, že mladá poľská študentka, Mária Sklodowská, hľadala tému pre svoju doktorskú prácu a pri prezeraní rôznych vedeckých publikácií narazila práve na zmienený Becquerelov článok. Podivné žiarenie, ktoré tam opisoval, ju priam magicky priťahovalo a fascinovalo. V tom čase žila už dva roky v Paríži a bola vydatá za experimentálneho fyzika, pod ktorého menom mala raz vojsť do svetovej histórie ako spoluzakladateľka novej modernej epochy vo fyzike.
Pierre Curie, jej manžel, pracoval v tom čase na škole v odbore matematiky a fyziky. Hneď sa začal nadšene zaujímať o prácu a štúdium svojej ženy. Ako skúsený a uznávaný experimentálny fyzik jej dokonca mohol byť veľmi užitočný svojimi radami. Netrvalo dlho, a začali pracovať spolu ako tím. Práca na neobvyklom tajomstve prírody sa už veľmi skoro stala ich spoločnou vášňou a takmer celkom ich napĺňala. Obaja boli počas celého života veľmi skromní a utiahnutí, koncentrovaní len na svoju prácu. Oveľa neskôr, keď Mária Sklodowská už bola dávno nositeľkou Nobelovej ceny, hovorievalo, že vo vede vôbec nejde o osoby, ale len o vec.
Napriek tvrdej a namáhavej práci sa madame Curie stala dvakrát matkou a o svoje dve dcéry sa príkladne starala. O jej vysokých ľudských kvalitách svedčí aj to, že obidve dcéry porodila práve v čase, keď pracovala na svojich najvýznamnejších projektoch.
Aj za takýchto okolností však bola schopná obetovať niečo zo svojho drahocenného času vedkyne a venovať sa s láskou a starostlivosťou svojim deťom. Staršia dcéra Irena sa tiež stala známou a úspešnou prírodovedky-ňou a vydala sa za nadaného prírodovedca Frederica Joliota. Obaja kráčali v stopách Ireniných rodičov a stali sa objaviteľmi umelých rádioaktívnych látok, za čo boli roku 1935 tiež poctení Nobelovou cenou. Mladšia dcéra Eva sa stala populárnou spisovateľkou a hudobníčkou.
Spočiatku - ešte ako celkom neznáma - musela madame Curie realizovať svoje prvé výskumy v neveľkej polorozpadnutej chatrči, do ktorej pri daždi tieklo. Becquerel síce objavil, že z istej vzácnej uránovej rudy vychádza žiarenie neznámeho pôvodu, ale až madame Curie začala pátrať po elementárnych otázkach tohto fenoménu, pričom jedna z prvých znela:
"Aká je to látka, ktorá emituje také exotické žiarenie?"
Po niekoľkých mesiacoch už poznali odpoveď - bol to urán. Curieovci prišli aj na to, že toto neobyčajné žiarenie - nič podobné fyzika dovtedy ešte nepoznala - je úplne stabilné a že ho neovplyvňuje ani teplota, ani svetlo. To ale znamenalo, že atómy uránu vyžarujú nejakým nevysvetliteľným spôsobom energiu samé od seba. Nasledovná otázka musela preto logickým spôsobom znieť:
"Nebolo by možné, že aj iné chemické elementy vyžarujú podobné žiarenie?"
V priebehu svojich ďalších experimentov objavili manželia, že aj tórium vyžaruje túto energiu a že je tiež rádioaktívne. Tento pojem - rádioaktivita - postulovala madame Curie v múdrej predtuche už dávno predtým, keď v podstate ešte nevedeli o nej nič konkrétne.
Všetko toto sa odohralo v priebehu jedného roka.
Nasledovali merania rádioaktivity uránu a tória v rozličných mineráloch. Pri niektorých experimentoch vedci-manželia s prekvapením zistili, že odskúšané minerály vyžarovali neobyčajne intenzívnu rádioaktivitu, niekoľkomiliónový násobok, ako by pripúšťal uránový podiel, keby sa tam nachádzal.
"Čo to len mohlo byť?" znela ich naliehavá otázka.
Príroda je však nesmierne tvrdošijná, keď ide o odhaľovanie jej najväčších, prísne strážených tajomstiev.
Merania boli veľakrát opakované - výsledky ostávali tie isté. Pre Curie-ovcov nebolo ťažké napokon predpokladať, že musí existovať nejaký ďalší, dovtedy neznámy rádioaktívny prvok. Mendelejevova periodická sústava, ako ju dnes poznáme s jej 92 prvkami, bola vtedy ešte neúplná a odborníci vedeli, že musia existovať nejaké neobjavené, mimoriadne vzácne prvky.
Curieovci si boli istí - to, čo pri ich experimentoch žiarilo, musel byť v každom prípade jeden zo zmienených prvkov. V apríli 1898 poslali v tomto zmysle oznámenie Akadémii vied v Paríži. Mnohí z ich učených kolegov im však oponovali, tvrdiac, že istotne museli urobiť pri svojich experimentoch nejakú chybu. Manželia si však boli svojou vecou úplne istí a po dlhotrvajúcich prácach sa im konečne podarilo izolovať nový prvok, vlastne až dva!
Mária Sklodowská ich pomenovala ako rádium a polónium na počesť svojej starej vlasti. S akou nesmiernou námahou bola ich práca spojená, svedčí aj to, že na získanie jediného gramu rádia bolo potrebných 8 ton smolincovej horniny!
V roku 1903 im bola udelená, aj s Henrim Becquerelom, Nobelova cena. Objav manželov Curieovcov bol skutočnou senzáciou - všade vo svete sa začalo s intenzívnym výskumom rádioaktívnych prvkov, hlavne s výskumom rádia. Už veľmi skoro sa zistilo, že rádioaktívne žiarenie je nanajvýš nebezpečné a že všetky predmety, teda aj rastlinné a živočíšne organizmy, nachádzajúce sa istú dobu v blízkosti rádioaktívnych zdrojov, preberú túto vlastnosť a samy začnú žiariť. Preto sa začalo s uskladňovaním rádia v hrubých olovených nádržiach.
Madame Curie zomrela vo veku šesťdesiatšesť rokov a možno povedať, že svojím bezstarostným zaobchádzaním s rádiom obetovala niekoľko rokov svojho života na oltár vedy.
Ostáva ešte dodať, že roku 1913 dostala druhú Nobelovu cenu, tentoraz za chémiu..