Patrí nesporne k jednej z najfascinujúcejších osobností našej kultúry, mnohí ho dokonca považujú za najväčšieho génia, aký kedy na tejto zemi žil.
Nejednou zo svojich smelých hypotéz a ideí predbehol dobu, v ktorej žil, o stáročia. Jeho osoba reprezentovala niečo tak unikátne, čo sa s najväčšou pravdepodobnosťou v tej kvalite už nikdy nezopakovalo - tento atraktívny, dobre vyzerajúci muž (ešte aj v tomto smere bola príroda k nemu nadmieru velkorysá) bol priam ideálnym stelesnením vynikajúceho renesančného umelca a geniálneho inžiniera-vynálezcu, s priam moderným zmyslom pre techniku.
Leonardo da Vinci - nemanželský syn pekného, ale chudobného sedliackeho dievčaťa a florentského notára z Vinei pri Empoli - skvelý maliar, excelentný sochár, perfektný inžinier a technik, fantázieplný prírodovedec. V každom prípade možno tohto muža pokladať za jediného univerzálneho génia ľudskej civilizácie. Otcovým sprostredkovaním sa dostal ako pätnásťročný k známemu florentskému umelcovi Verrocchiovi, ktorý mu dal základy maliarstva, sochárstva a rôznych technických znalostí.
V roku 1481 ho už ako známeho umelca a inžiniera povolal k sebe milánsky vojvoda Sforza a na jeho dvore prežil Vinci do roku 1499 najúspešnejšie roky svojho života. Hoci v tomto čase vznikli jeho najznámejšie maľby - Posledná večera a Madona v skalnej jaskyni, vyznamenal sa vo vojvodových službách predovšetkým ako geniálny vojenský konštruktér, o čom svedčí aj veľké množstvo podrobných poznámok, nákresov a plánov vo viacerých poznámkových knihách.
V roku 1499 po dobytí Miláno Francúzmi začala druhá etapa jeho života, poznačená častým sťahovaním z mesta do mesta, pričom vykonával najrôznejšie činnosti a zamestnania. Ešte v tom istom roku vstúpil v Miláne nakrátko do francúzskych služieb ako vojenský inžinier a neskôr sa stal v tej istej funkcii poradcom Benátskej republiky, ktorá očakávala prepadnutie Tur-kami. Na obranu mesta vypracoval dômyselný plán, ako zaplaviť v prípade potreby veľmi rýchlo celé okolie mesta Friaul a tak sťažiť Turkom prístup k Benátkam.
Od roku 1500 sa zdržiaval vo Florencii, kde sa venoval maliarstvu, matematickým a anatomickým štúdiám, problematike vtáčieho letu ako aj plánom a nákresom lietajúcich strojov. V ďalších rokoch sa stáva vojensko-tech-nickým poradcom Cézara Borgiu, aby potom prešiel do služieb mesta Florencie v podobnej funkcii. V rokoch 1506 a 1513 zhotovoval pre francúzskeho miestodržiteľa Milána stavebno-technické posudky a vypracovával pre neho projekt kanálového spojenia medzi Milánom a Comom. Po odchode francúzskych okupantov z mesta roku 1513 odchádza na niekoľko mesiacov do Ríma, kde projektuje pre Giuliana Mediciho odvodňovacie práce pri vysúša-ní Pontinských močiarov. Posledné štyri roky svojho života strávi potom vo Francúzsku v službách nového francúzskeho kráľa Františka I. na zámku Clo-ux pri mestečku Amboise.
Dlhé stáročia ostal enormný význam Leonardo da Vinciho ako skvelého mysliteľa a konštruktéra v oblasti techniky prakticky úplne utajený, a to z viacerých dôvodov. Hoci bol takmer neustále činný ako poradca a projektant, neexistujú nijaké stavby ani technické prístroje, ktoré by boli s jeho menom v nejakej súvislosti, a tak na túto aktivitu poukazovali len jeho poznámkové písomnosti, ktoré uschovával ešte pol storočia po majstrovej smrti jeden jeho žiak a obdivovateľ. Keď zomrel, boli postupne rozobrané mnohými osobami a roztratené po všetkých možných krajinách a fakticky sa na ne celkom zabudlo.
V roku 1965 došlo nečakanou náhodou k znovuobjaveniu časti Vinciho rukopisov, keď istý americký hispanológ cestoval po Španielsku a hlodal rôzne staré materiály, medzi iným aj španielske hrdinské balady, ktoré skupoval. Pri tejto príležitosti mu odrazu položili na stôl, kde už ležala celá kopa starých písomností, aj časti Leonardových manuskriptov. Atak náhoda iniciovala intenzívny výskum aj tejto, donedávna celkom neznámej stránky Vinciho geniality. Hoci ide asi len o štvrtinu z celého pôvodného komplexu, i tak je možné získať z týchto materiálov veľmi dobrý obraz o spôsobe myslenia a práce umelca, technika a prírodovedca v jednej osobe - Leonardo da Vinciho.
Tento mimoriadny človek sa vyznačoval takou neobyčajnou zvedavosťou voči všetkým prírodným fenoménom a oplýval takou živou, tvorivou fantáziou, že sa diametrálne odlišoval od všetkých svojich súčasníkov. Mimo umenia a techniky študoval aj problémy botaniky, architektúry, geofyziky, astronómie, fyziky, kartografie a anatómie.
Charakteristickou vlastnosťou Leonarda bolo aj to, že veľmi veľa jeho prác a ideí - týka sa to aj jeho umeleckých diel - ostalo nedokončených. Zrejme to súviselo s neustále novými nápadmi, ktoré sa v ňom doslova rojili, takže mu neostávalo vela času, ale ani trpezlivosti na dokončenie toho, čo práve robil. Typická je aj jeho schopnosť riešiť svoje práce a projekty systematicky a vedecky, čo neraz zdôrazňuje a nabáda k tomu. Musíme to o to viac oceniť, že neabsolvoval nijaké akademické štúdium, svoje vedomosti matematiky, mechaniky a techniky nadobudol v diskusiách s učencami a samoštúdiom! Mnohé z jeho prírodovedeckých úvah a hypotéz-tak sa aspoň podľa všetkého zdá - boli viac plodom jeho intuície ako kauzálneho logického premýšľania.
Velmi originálne sú jeho nákresy a návrhy pancierových vozov, oblie-hacích mašín a strelných zbraní. Zvlášť veľa vynálezov urobil Vinei v oblasti vodohospodárskej techniky, vypracoval plány pre priehrady, vzdúvadlá, kanály, rôzne druhy bagrov, potápačských oblekov a dokonca aj ponoriek.
Zamestnával sa aj myšlienkami nových zdrojov energie, a tak sa dostal k úvahám o konštrukcii atmosférického motora na strelný prach, ktorý potom zostavil v 17. storočí fyzik Christian Huygens bez toho, aby poznal Leonardo-ve výkresy. Práve táto Leonardova idea viedla k vývoju prvého atmosférického parného stroja v 18. storočí. Z Vinciho výkresov jednoznačne vyplýva, že už vtedy objavil možnosť dvíhania ťažkých bremien pomocou atmosférického tlaku.
Veľmi dômyselné sú jeho obsiahle a podrobné nákresy letových strojov, ktoré boli konštruované na pohon silou ľudských svalov. Hoci dnes vieme, že tieto prístroje by neboli schopné vzniesť sa a lietať, vždy a znova nás musí uchvátiť neobyčajná fantázia tohto nadaného muža a predovšetkým jeho úžasné ideové bohatstvo.
Leonardo sa zaoberal veľmi intenzívne aj problémom riešenia mestskej architektúry, hľadal nové možnosti budovania ciest, križovatiek, pritom už plánoval aj mimoúrovňové križovatky a cesty pod zemou, aby sa aj opticky vylepšil vzhľad veľkých miest, pričom myslel aj na to, aby obyvatelia neboli rušení dopravou, ktorá mala celá prebiehať pod zemou - naozaj neuveriteľné a doslova vizionárske predstavy človeka pätnásteho storočia.
Leonardo bol aj autorom početných zlepšení strojov a prístrojov v rôznych remeselných dielňach. S najväčšou pravdepodobnosťou aj boli realizované v praxi, pretože niečo podobné je možné vidieť aj v tzv. Strojových knihách 16. a 17. storočia. U Vinciho už prevládala snaha prácu nielen zlepšiť, ale aj zmechanizovať a v určitých prípadoch dokonca celkom zautomatizovať!
Na základe toho, čo sme si o tomto zvláštnom a neobyčajnom človeku doteraz uviedli, by mohol vzniknúť dojem, že prvoradá v jeho živote bola veda a technika. V skutočnosti to bolo ale naopak, pretože celý, Leonardom vnímaný, zažívaný a reprodukovaný svet vychádza z umenia, predovšetkým z maliarstva. Ako sám zdôrazňuje, tak je to práve maliarstvo, ktoré je skutočnou vedou a legitímnou dcérou prírody. Maliarstvo je pre neho súčasne nástrojom, ktorý znova vytvára prírodu, obnovuje ju a glorifikuje.
Skvelé umelecké diela len potvrdzujú jeho názor o vznešenosti maliarstva. Bolo to práve umenie, ku ktorému sa vždy utiekal, keď potreboval načerpať nové sily a energiu pri realizovaní svojich vedeckých a technických ideí a fantázií!