Je obdivuhodné, kolko veľkých osobností priniesla taká malá krajina, akou je Škótsko so svojimi vyše päť miliónmi obyvateľov! Alexander Fleming z Lochfield Darrelu je dalším Škótom nášho poradovníka. Pochádzal zo starej škótskej rodiny, jeho otec bol advokátom, takže financie neboli u nich problémom. Po maturite na gymnáziu odchádza na vysokú školu do Londýna, kde promuje za lekára a potom pracuje vo výskumnom ústave imunologického bádania.
Počas prvej svetovej vojny bol nasadený na front ako vojenský lekár, kde mal vela do činenia s hnisavými infekciami rán, a už vtedy zistil, že mnohé antiseptické prostriedky poškodzujú bunky oveľa viac ako mikróby, proti ktorým boli nasadené, aby ich zničili a eliminovali. Fleming prišiel k názoru, že je mimoriadne dôležité objaviť prostriedok, ktorý by ničil mikróby a pritom by nepoškodzoval aj zdravé bunky organizmu. Po skončení vojny sa opäť vrátil k svojej práci v Londýne, kde urobil v priebehu nasledujúcich šiestich rokov niekoľko zaujímavých pozorovaní a objavil chemickú zlúčeninu, ktorej dal meno lyzozým, nachádzajúcu sa napr. v živočíšnych tkanivách. Má tú vlastnosť, že ničí mnohé druhy baktérií, ale nanešťastie však nie tie, ktoré infikujú a ohrozujú ľudí.
Potom prišiel rok 1928 a Flemingovi sa podarilo urobiť (aj tento raz bola v hre náhoda) senzačný objav, ktorý mal mať úžasný význam pre celé ľudstvo; v laboratóriu, kde pracoval, boli umiestnené vo viacerých uzavretých Petriho miskách stafylokokové kultúry a jedna z nich sa dostala úplnou náhodou na niekoľko hodín do kontaktu so vzduchom. Keď si ich potom Fleming po nejakom čase pozeral, zistil, že tá kultúra, ktorá prišla do styku so vzduchom, vytvorila povrchovú plieseň a pritom si s prekvapením všimol, že v miestach, kde vznikla, boli všetky stafylokoky zničené.
To bol naozaj pozoruhodný a nanajvýš udivujúci fenomén. Po krátkom premýšľaní dospel k záveru, že plieseň zrejme bola schopná vytvárať nejakú látku pôsobením vzduchu, ktorá mala na nebezpečné stafylokoky zhubný toxický účinok. Po rade ďalších pokusov sa Flemingovi podarilo dokázať, že táto látka pôsobí podobným spôsobom aj na množstvo ďalších, človeka ohrozujúcich mikróbov. Zistil aj to, že je produktom látkovej výmeny pliesne a že má silne antibiotické účinky, a nakoľko ju produkuje plieseň zvaná "Penicillium notatum", dal jej meno "Penicilín".
Verejnosť sa dozvedela o tomto novom objave roku 1929, kedy ho Fleming publikoval a kde uvádza eventuálnu možnosť lekárskeho využitia penicilínu. On sám však nebol natoľko chemikom, aby v tomto smere mohol pracovať ďalej a nájsť vhodnú chemickú metódu na získanie čistého, zdravotne nezávadného penicilínu s optimálnymi liečivými účinkami. A tak trvalo až jedenásť rokov, kým došlo k "druhému" objavu penicilínu - v roku 1940 sa ho podarilo izolovať z pliesne trom vedcom Floreyovi, Chainovi a Abrahámovi. Toto, ako "Penicillin G" označované (alebo benzyl-penicillin) antibiotikum má obrovský význam pri potláčaní veľkého množstva infekčných ochorení, pričom sa dodatočne prišlo ešte na to, že adekvátnym zvýšením dávky tohto prostriedku je možné ešte viac rozšíriť spektrum liečiteľných infekčných chorôb. V poslednom čase sa musia odborníci stále usilovnejšie snažiť objavovať nové a nové druhy penicilínu, pretože infekčné mikroorganizmy vyvíjajú stále vyššiu rezistenciu.
Penicilín zachránil život už miliónom ľudí na celom svete a jeho význam v medicíne je neoceniteľný, i keď na druhej strane je lekármi často "zneužívaný", pretože si neraz zľahčujú prácu a nasadzujú ho permanentne aj vtedy, keď by bolo možné liečiť iným účinným spôsobom, alebo dokonca ho predpíšu i vtedy, keď je úplne zbytočný, čím vlastne napomáhajú rastu množstva rezistentných infekčných mikróbov.
Flemingovi udelili spolu s Chainom a Floreyom roku 1945 za svoj náhodný, ale epochálny objav Nobelovu cenu. Nebyť tejto šťastnej náhody, bolo by s najväčšou pravdepodobnosťou trvalo ešte mnoho rokov, kým by sa objavil tento medikament.
Ako dokazuje život tohto vedca, je možné - na rozdiel od takých géniov, akými boli Einstein alebo Freud, ktorí sa ku svojej genialite museli takpovediac namáhavo dopracovať - stať sa géniom i úplne náhodne, čiže byť "géniom náhody". Napriek tejto skutočnosti, i keď Fleming neurobil veľa pre tento svoj skvelý objav, je to dôležitosť samotnej objavenej veci, ktorá mu zaručuje jeho oprávnené umiestnenie v našom rebríčku, kde sa nachádzajú takmer výlučne len géniovia skutoční - pomenujme ich géniami z povolania. Fleming tu teda so svojím objavom reprezentuje skôr výnimku ako pravidlo.