Stáročia sa náplne ceruziek vyrábali z olova. Starí Egypťania, Gréci a Rimania používali malé olovené kotúčiky na linajkovanie hárkov papyrusu. Do nich potom písali štetcom a atramentom. Európski umelci už v 14. storočí používali olovené, zinkové alebo strieborné tyčinky na kresby svetlosivej farby. Hovorí sa im kresby striebornou ceruzkou. V 16. storočí potom Conrad Gesner zo švajčiarskeho Zúrichu vo svojej Rozprave o skamenelinách popísal tyčinku na písanie s dreveným obalom.
Olovo sa ako písacia potreba prestalo používať až po náleze čistého grafitu roku 1564 pri Borrowdale v severnom Anglicku - a ceruza v podobe, ako ju poznáme dnes, bola na svete.
Tuha - čiže grafit - je formou uhlíka a je jedným z najmäkších nerastov. Tlakom na papier sa tenké vrstvy grafitu odlupujú a zanechávajú čiernu stopu.
Jeden z vhodných zdrojov grafitu - práškového alebo tmavočerveného - je v Sonore v Mexiku.
Vonkajší drevený obal ceruzky musí byť dosť mäkký, aby sa po vypísaní tuhy mohol ľahko zastrúhať. Najvyhľadávanejšou surovinou sa stalo drevo aromatického cédra z hôr Sierry Nevady v severnej Kalifornii, ktoré pochádza zo 100 až 150-ročných stromov.
Náplne sa vyrábajú tak, že zmes jemného grafitu s ílom sa vytvaruje do tyčiniek a vypáli v peci. Grafit je vďaka svojej vrstevnatej štruktúre výborným mazadlom, takže sa nedá zomlieť v bežnom mlyne. Musí sa použiť špeciálny mlyn, v ktorom sa častice grafitu vystreľujú proti sebe prúdmi stlačeného vzduchu a nárazmi sa rozbíjajú.
Jemné grafitové čiastočky sa potom miešajú s čistým ílom (používaným aj na výrobu porcelánu) do zmesi ako sklársky tmel. Táto zmes sa plní do valca a pretláča otvorom v jednej jeho časti do tyčiniek s priemerom ceruzovej náplne.
Tyčinky sa zrezávajú na dĺžku ceruzky, sušia a vypaľujú sa pri teplote okolo 1200 °C. Nakoniec sa kvôli lepšej kĺzavosti po papieri opracovávajú voskom a zabezpečujú proti vypadnutiu z obalu.
Pri výrobe obalov sa drevo nareže do líšt rovnako dlhých ako budúca ceruza, širokých ako sedem cerúz a hrubých ako polovica jednej. Do líšt sa vyhĺbia drážky umiestnia grafitové náplne a celok sa prelepí druhou lištou so žliabkami. Tento „sendvič“ putuje potom do stroja, kde sa rozreže na jednotlivé ceruzy, ktoré mam hexagonálny alebo okrúhly obvod.
Naostatok sa ceruzky lakujú lakom, ktorý neškodí zdraviu.
TVRDÚ ALEBO MÄKKÚ? ODPOVEĎ DÁVA PORCELÁNOVÝ ÍL
Náplne do ceruziek sa vyrábajú zmiesením grafitu s jemným ílom, ktorý sa používa aj na výrobu najjemnejšieho porcelánu. Grafit a íl sa miesia v rôznych pomeroch a vznikajú náplne rôznych odtieňov a tvrdostí.
Najviac používaným typom ceruzky je HB (tvrdá a čierna). Mäkšie a tmavšie B a BS obsahujú viac grafitu a v tvrdších - od stupňa H (tvrdá) do 10H - stúpa zastúpenie ílu.
Náplne farebných ceruziek a pasteliek neobsahujú grafit vôbec. Vyrábajú sa z čistého ílu a vosku a farbia sa pigmentovými farbami.