A. Lutonského 716/11, Liptovský Mikuláš 031 01, SR
0911 803 335   

Planéty slnečnej sústavy - Jupiter

Planéty slnečnej sústavy - Jupiter

Pozorovali ste už niekedy hviezdnu oblohu? Jedným zo svetelných bodov, ktoré môžeme veľmi dobre vidieť je Jupiter, piata planéta v poradí od Slnka, najväčšia a najhmotnejšia planéta našej slnečnej sústavy. Vďaka svojej dobrej viditeľnosti (tretí najjasnejší objekt na nočnej oblohe po Mesiaci a Venuši) ho ľudia poznali už v staroveku.

Je to obrovská guľa plynu, ktorá by do seba schovala 1 319 planét Zem. Od Slnka je päť krát ďalej ako Zem a množstvo slnečného žiarenia, ktoré dopadne na povrch planéty (1m plochy) je menej ako 4%  množstva dopadajúceho na Zem.

 

Svojím chemickým zložením je táto planého podobná hviezdam (vodík a hélium), ale na rozdiel od hviezd tam neprebiehajú termojadrové reakcie. Dôvodom je nízka hmotnosť planéty, ktorá by musela byť 80x väčšia aby bol Jupiter hviezdou. Jupiter nemá pevný povrch. Atmosféra plynule prechádza do plášťa a hlbšie do jadra planéty. Atmosféru Jupitera možno pozorovať už malým ďalekohľadom a každému amatérskemu astronómovi je známa horná vrstva oblačnosti, ktorá má charakteristický vzhľad -  striedajúce sa svetlejšie a tmavšie pásy. Svetlejšie pásy sú prejavom väčšej oblačnosti, tmavé pásy sú miesta s menšou alebo chýbajúcou oblačnosťou,pričom smerom k pólom planéty sa tieto pásy postupne strácajú. Jednotlivé pásy Jupiterovej atmosféry rotujú rôznou rýchlosťou a rôznym smerom, čo prvý krát pozoroval taliansky astronóm Giovanni Domenico Cassini už okolo roku 1690. Na hraniciach týchto konfliktných prúdov vznikajú búrky a rýchlosť vetra, podľa dát sondy Galileo dosahuje až 650 km/h. Pôvod vetrov sa na rozdiel od pozemských nepripisuje ohrievaniu atmosféry Slnkom, ale vnútornému teplu planéty. Najznámejším útvarom v Jupiterovej atmosfére je Veľká červená škvrna, ktorá svojim rozmerom presahuje veľkosť Zeme, pričom veľkosť, tvar aj farba sa menia. Viac o atmosfére prezradili dáta zostupového pozdra sondy Galileo, ktoré v decembri  1995 zostúpilo až 130km do atmosféry Jupitera, kým ho nezničilo teplota a tlak. Z údajov vyplýva, že atmosféru tvorí najmä vodík a hélium – bezfarebné plyny.

Okrem atmosferických pásov sú známe štyri najväčšie mesiace, ktoré je tiež možné pozorovať menším ďalekohľadom. Sú to Io, Európa, Ganymedes a Kalisto, pričom už v priebehu niekoľkých hodín je možné sledovať zmeny ich polôh . Najväčším Jupiterovým mesiacom a zároveň aj najväčším mesiacom v slnečnej sústave je Ganymedes, ktorý je väčší ako planéta Merkúr. Jeho povrch je pokrytý hrubou vrstvou ľadu a hornín. Zaujímavý je mesiac Európa, ktorého 100 km hrubý ľadový obal s množstvom brázd mimoriadne dobre odráža slnečný svit. Pod vrchnou vrstvou ľadu sa pravdepodobne nachádza tekutý oceán vody. Mesiac Io je zase teleso v slnečnej sústave, s najaktívnejšími vulkánmi,ktoré vyvrhujú  roztavenú síru. Jupiter má, ale podľa súčastných poznatkov, až 67 mesiacov. Mnohé z nich sú obrovské skaliská.

Čo by si našiel vo vnútri planéty

Predpokladá sa, že v strede planéty leží malé pevné jadro, nad ktorým sa nachádza vodíkový oceán zložený z dvoch vrstiev. Jednu vrstvu tvorí tzv. metalický vodík – „kovová tekutina“, schopná viesť elektrický prúd. Tento materiál vytvára silné magnetické pole planéty a v atmosfére spôsobuje extrémne búrky, sprevádzané bleskami. Druhú vrstvu tvorí tiež kvapalný vodík, ale nie s vlastnosťami kovu.   Nad ním je atmosféra, zložená najmä z vodíka a hélia. Teplota od oblakov smerom ku stredu rastie. Na vrcholoch mračien je –160°, o 60 km hlbšie je približne rovnaká teplota ako na Zemi a s hlbkou rastie ďaľej.

Jupiter má tiež prstence

Jupiter má (podobne ako Saturn, Urán a Neptún) sústavu prstencov, ktoré sú zo Zeme zle pozorovateľné. Preto ich objavila až sonda Voyager 1[2] a nezávisle na nej observatórium na Mauna Kea v roku 1979.[4]

Prstence sú hrubé asi 30 km, široké len 8 000 km a hustota hmoty je v nich veľmi nízka. Tvoria ich drobnučké mikrónové častice, ktorú sú pravdepodobne dopĺňané z vnútorných mesiacov pri nárazoch mikrometeoritov.

Ako ľudia skúmajú Jupiter

Predovšetkým zo Zeme, pričom prvým pozorovateľom bol Galileho Galilei v roku 1610.

Na Jupiter poslalo ľudstvo  sedem výskumných sond, pričom šesť z nich okolo neho len preletelo a jedna (sonda Galileo) sa stala na niekoľko rokov (1995 – 2003) jeho umelou družicou.

V súčasnosti je na ceste k Jupiteru sonda Juno, ktorá odštartovala z Cape Canaveral 5.8.2011 a na začiatku apríla 2015 bola od Zeme vzdialená 568 miliónov kilometrov. Pre pozorovateľa na Zemi teraz letí rýchlosťou 29km /s (104 400 km/h) a k Jupiteru dorazí 4. Júla 2015. V tomto momente cestuje jednosmerný signál zo sondy na Zem 32 minút.

Sonda bude pozorovať planétu, merať globálny výskyt kyslíka a dusíka, pozorovať vodu a čpavok, mapovať gravitačné a magnetické pole, určí globálnu štruktúru a dynamiku atmosféry pod úrovňou vrchných mrakov.

Ohodnoťte tento článok:
Husisti a ich hnutie
Pán bleskov

Súvisiace články

 

Účet blogera


Najaktívnejší blogeri

  • Patrik Hyll
    5 625 Bodov
  • Ulrich
    4 881 Bodov
  • Lukáš Janáčik
    4 647 Bodov
  • Janko
    1 676 Bodov
  • Dodo Farkaš
    1 174 Bodov
  • Martin Majtán
    693 Bodov
  • Natália Andrašková
    457 Bodov
  • Michal Chovanec
    455 Bodov
  • Adam Hančák
    353 Bodov
  • Lenka Baranovičová
    341 Bodov
 

Najčítanejšie články

Patrik Hyll
08. marec 2015
Biológia
V dnešnom blogu Vám ukážem že zvieratá nie sú len roztomilé, ale niektoré druhy aj poriadne škaredé. Matka príroda sa naozaj vyhrala do sýtosti, niektorých obdarovala priam neuveriteľnou roztomilosťou...
Hodnotiť:
32962 x čítané
Lenka Baranovičová
05. marec 2015
Biológia
Asi každý má rád motýle, aj ja. Ale mám medzi nimi pár obľúbených druhov, ktoré sú niečím výnimočné v porovnaní s ostatnými. Dnes by som vám chcela povedať o šiestich z nich....
Hodnotiť:
26294 x čítané
Prochy
11. október 2014
Prečo je to tak
Keď hodíme kameň do jazera, okamžite začne klesať na dno. Drievko pláva na hladine. Niektoré veci sa potopia, iné sa len zľahka ponoria. Od čoho to závisí?...
Hodnotiť:
25961 x čítané